Z nemocničnej izby alebo …. ako dopadla operácia.- tretia časť

| 0

Po sobotňajšom príchode domov a nedeľňajšom telefonáte s Dr. Klímom som sa ešte v nedeľu ocitol na nemocničnom lôžku v popradskej nemocnici. Pondelňajšia vizita mi neoznámila dobre správy a síce, že mám trieštivú zlomeninu lakťovej kosti, rozpolený lakeť a vykĺbenú vretennú kosť a že musím čakať na špeciálnu dlahu a zajtra sa bude operovať. Nastal teda utorok a vizita mi oznamuje že dlaha z Prahy je krátka, že si musím počkať na ďalšiu zo Švajčiarska a tak čakám do štvrtku, kým dorazí špeciálna dláha. Medzi personálom už mám aj kamošov: lezúceho anestéziológa Dr. Rada Kuchara a milé sestričky. Okolo jednej poobede sa to všetko začína. Rado mi pichá do okolia kľučnej kosti lokálku, prevezú ma na sál a už ležím na rezacom stole, je to celkom zaujímavé. Zrazu tma na ktorú si nepamätám, a už sa veziem na jednotku intenzívnej starostlivosti. Po 4 hodinovej komplikovanej operácií to mám a hlavne skvelý tím doktorov na čele s Dr. Lajošom, za sebou, teda zatiaľ, pretože najhoršie chvíle prichádzajú spravidla po operácií. Omámený opiátom dolzínom  ležím na posteli a uvedomujem si že som po operácií. Prichádza večer a ja sa snažím zaspať. No na izbe sme traja plus ošetrujúca sestra. Vedľa mňa leží asi 80ročná starena a vykrikuje o dušu, že ide domov a každu chvíľu vstáva z postele, až si vykoleduje to že jej k posteli priviažu ruky. To síce zabráni jej motorike v pokuse o útek no jej rétorike nie. A tak tam tá baba bľaboce dva na tri, že ona ide domov, že manikúru jej už spravili, že čo je dlžná, že zaplatí aj za pedikúru a že ide. Nato začala hrať sestričke na city, že aká je krutá že ju uviazala ako psa ako zviera, no nič nezaberalo. V tom omámení a únave má človek tak akurát chuť počúvať nejakú babu, a tak mi to nedalo a začal som aj ja z ostra a vravím: baba, šak už buď ticho, prestaň, bo jak tam skočím ta ti zaviažem obväzom ústa a bude ticho. Normálne by to človek nepovedal ale v takom stave je mu to jedno. Sestrička z nás musela mať divadlo. Asi po hodine to aj tu babu prestalo baviť a tak sme trošku pospali. Nasledoval piatok a na vizite sa dozvedám aká bola operácia náročná a že mám v ruke 22cm dlhú titánovú dlahu a 9 šrúb v hodnote za 40 000sk, takže celkom drahá ruka a že s takou parádou som prvý na Slovensku. Po vytriezvení z opiátovej pohody nastáva krutá realita, namiesto dolzínu, slabý tramal a ešte slabší novalgín. Poobedňajšie návštevy mamky krsnej prídu vhod no k večeru sa to všetko začne, tie pooperačné stavy- hotové peklo. O 7mej prichádzajú prvé dosť silné bolesti, volám sestru a ona že o 8mej mi pichne tramal. Neviem sa dočkať kedy bude 8 hodín, čas sa vlečie, no prejde to a je tu sestra aj z tzv. záchranou. Po aplikovaní tramalu očakávam úľavu, no opak je pravdou, bolesť naberá na obrátkach a ako keby sa znásobila, čoraz viac cítim neskutočnú bolesť pravej ruky a to až tak že ostatné časti tela nevnímam. Volám sestru že nezabralo a že ešte horšie, tak mi pichne čosi do stehna no i tak nič, pýtam sa čo teraz, dostávam zlú odpoveď že nič sa nedá robiť že dolzín mi môže pichnúť až o pol 11tej. Oóóóó, čože to nie veď ma to zabije a tak zjednávam čas a zjednám na 10tu. Super dve hodiny, ako to len vydržím. Na izbe som len ja sám a moja bolesť, bolesť akú som ešte nezažil, fyzická bolesť ktorá ma dokázala rozplakať. Chcem aby to už prešlo, čas ide neskutočne pomaly, odpočítavam minúty a pritom strašne nadávam, ešte že som sám na izbe a aspoň takto si môžem uľaviť. Telefonujem s Ivanou aby mi zbehol čas, no aj jej plačem a nadávam do telefónu. Asi  dve najdlhšie hodiny v mojom živote sa pomaly chýlia k svojmu koncu a ja sa nemôžem dočkať kedy dám bolesti zbohom. 21:59:58, 21:59:59, 22:00:00 stláčam gombík a vzápätí prichádza sestrička a s vykúpením v podaní dolzínu plus s niečím na spanie, v tom okamihu je bolesť preč a ja konečne zaspávam. V sobotu sú už bolesti menšie a v nedeľu celkom ustúpia a v pondelok sa už cítim konečne ako človek schopný pohybu, postaviť sa z postele. Farba sa mi vracia a je mi lepšie. Jedná návšteva strieda druhú, kamaráti, rodina, priateľka. To všetko je fajn, no v okamihu keď sa vytratia z izby a ostanete len vy a 4 steny je všetko ináč, plus keď sa k tomu pridá pooperačná nálada, veru nič moc. Človek začne uvažovať nad tým koľkých má kamarátov a koľkí sa mu vôbec ozvali a nedajbože prišli aj pozrieť. Je mu ľúto že pravda trošku bolí, človek v tomto uponáhľanom svete ma mnoho povinnosti a iných „dôležitejších“ vecí že neostane čas ani na to ísť pozrieť kamaráta. A keď človek leží na traumatológií a vidí koľko bolesti a nešťastia je okolo neho, začne rozmýšľať ináč a ďakuje za všetko čo má. A nemocnice sú plné takých ľudí, a aj takých ktorých nemá kto pozrieť a verte neverte, človeku keď je sám so sebou 24hod denne, padne taká návšteva veľmi vhod, uvedomí si že niekomu na ňom záleží a to je pocit ktorý predsa chceme zažiť a pociťovať všetci. Tak keď aj nemáte čas, chvíľku si nájdite a choďte pozrieť svojho známeho, keď leží sám v nemocnici. Preto aj ja ďakujem všetkým kamarátom ktorí mi buď zavolali alebo ma boli navštíviť. Ďalšie nemocničné dni bežali v klasickom rytme, v čítaní 800stranovej knihy, v jednodennom naučení sa sudoku a v neskoršom striedaní sa mojich spoluležiacich ako na bežiacom páse. V stredu keď opuch ustúpil mi došili stehy a v piatok, tuším prvý augusto vý deň ma prepustili. Nasledovali už len malé zákroky, ako ruka v sádre, vyberanie drôtu, ortéza a pod. V stredu idem poslednýkrát na kontrolu a röntgen a začína sa konečne dlhoočakávaná rehabilitácia, po ktorej sa všetko uvidí, teda hlavne hybnosť ruky. Tak dúfam že zabojujem a bude to opäť dobré. Na záver ďakujem personálu popradskej nemocnice a operačnému týmu, ktorý mi tých 30 kúskov lakťového  puzzle dal dokopy. Zdraviu a horám zdar.

 

Vďaka kamaráti.                                                                                            Šaky.

 32 total views,  1 views today