Zázrak v stene Sheira peak – druhá časť.

| 0

Vitajte späť, takže nedeľa 13.7, výška 5400m.n.m, 650m nad zemou, máme za sebou 100m lezenia,

 

a na mňa čaká 16. dĺžka. A tak obzerám stenu, kadiaľ by to pustilo aby sme boli už na polici. Vyzerá to na poslednú dĺžku a dostaneme sa na policu z ktorej pôjdeme už alpsky. Nastupujem, leziem v perovke, dookola poletuje jemný sniežik. Rozhodujem sa kade, rovno je

 

stena šupinatá a spodok hladký takže by som tam nezaistil a tie šupiny nevyzerajú pevne, vpravo vedie celkom schodný terén no v strede opäť ľadový komínokút a hore sneh, v lezkách zas nič moc a tak si vyberám tretiu možnosť a leziem diagonálne na hladký pilierik, kroky za 7/7+ technické a tak sa sústredím, v strede zabíjam skobku a leziem ďalej k bloku s dobrou špárou kde sa dá zaistiť, a tak dávam frienda. Klopkám na blok, ktorý mi odpovedá dunivým zvukom, zaťažím rukami a drží, sprava, zľava a zhora špára a zdola je blok pevne zaliaty do steny, mal by držať a tak sa naň postavím a rozmýšľam čo ďalej. Pre istotu založím hore nad blok frenda a bounat a hútam ako ďalej, pár ošemetných krokov pár metrov a budem v dobrom, hákovať sa mi nechce, chcem to dať voľne. Stupy chýbajú, pozerám a v špáre v bloku je zakliesnený menší šuter, na ktorý keď sa postavím dočiahnem na dobré chyty, ale šuter sa kýve. Nejak si však vravím že keď sa naň postavím trošku sa zaborí do veľkého bloku a bude dobre, všetko chcem spraviť rýchlo a tak ako myslím aj vykonám. Ako náhle prvýkrát jemne zaťažím šuter je po všetkom, 4sekundy medzi životom a smrťou, ako pri balansovaní palca cisárov v rímskom Koloseu, život alebo smrť gladiátorom. Trma-vrma velikánsky hukot a kopa skál a prachu sa so mnou v tej mase v strede rúti dole, uvedomujem si nárazy do hlavy až zrazu trh lana. Chvíľa ticha, visím v lane, žijem. Pokúšam sa pohnúť pravou rukou, no nejde to a tak oznamujem Erikovi že je asi zlomená, no boj o život sa ešte neskončil. Erik vraví že mi preseklo lano, pozerám a fakt, hrubá 11mm statika je fuč, ostal mi len asi 5m koniec. Vtom opäť panika, ktovie v akom stave je druhé lano 8,3mm. V hlave sa mi premietajú najstrašnejšie možné scenáre z filmov, a tak rýchlo skúšam sa zaistiť, no nemám frienda potrebnej veľkosti a tak dávam maličkú 0,5 len ako čok a pridávam jednotku. Dobre, Erik mi oznamuje že je lano v poriadku, i keď sa neskôr dozvedám že preťalo oplet a visel som na pár prameňov jadra. Zdola Sušky vrieska ako o život či sme v poriadku, no mi s ním nekomunikujeme. Erik ma spúšťa a vtedy mi dochádza čo sa stalo, ukrutná bolesť útočí a ja v šoku plácam vety ako : “Erik máš ma rad? Erik ja nechcem zomrieť.“

Uvedomujem si v akej sme situácii, no zároveň mi dochádza že to nie až také zlé a že som v dobrých rukách, veď Erik je predsa záchranár HZS. Pani Zubatá nabrúsila svoju kosu poriadne, no našťastie trafila len jedno lano a s pomocou celých Nebies žijem. Mal som šťastie v nešťastí, a jednou zo skutočností, ktoré mi zachránili život, samozrejme bolo že tam Hore ma má Niekto asi fest rád a tak to malo byť. Ďalšími boli nasledujúce, naviazal som sa statikou cez hruďak a polkou len na sedák takže boli laná od seba trošku oddelené a tak preťalo len jedno lano, pri tom 15-20m páde mi vytrhlo horné istenia a dostal som sa pod ten padajúci blok, ktorý asi najskôr preťal lano a ja v snahe chrániť si hlavu dal som pred ňu ruku. Výsledkom bola trieštivá zlomenina lakťa, výron, narazené rebrá a bedrová kosť, plus doodierané dlane. Predpokladám že asi tak nejak sa to stalo, i keď neviem ako som sa dostal pod šutre a bloky ktoré spadli spodomňa a teda mali letieť skôr, každopádne letelo toho asi taká tona. Podľa Suškyho okolo ktorého to preletelo tak ako dva balkóny alebo dve auta jak keby kolo neho leteli.

Po polhodine  oznamujeme Suškymu že žijeme, bolesť ruky pomaly prestáva a Erik rýchlosťou blesku(cca 10min) zabíja nit  a skobu a začína sa záchranná akcia. Erik ma spúšťa dole na portalledge, v strede chvíľku stojím a Erik naväzuje druhé lano dúfajúc že to vydá až dole. Našťastie vydalo a ja stojím so Suškym na štande. Erik zlaňuje dole a nešťastne zhodí šuter, cítim jeho blízkosť nie už nechcem, skrčený čakáme čo sa stane, zrazu krik, Sušky sa zmieta v bolesti, šuter mu spadol na rameno. Erik ide dole a opäť oplet, nevšimne si že oplet je roztrhaný, letiaci šuter zasiahol lano a tak sa Erik opäť, musí zachraňovať, našťastie úspešne. Sme všetci na polici, nasleduje zafixovanie mojej ruky. Zjem ibuprofen a ide sa spať, pijem veľa vody, bolesti nemám. Letiace šutre nám dotrhali posteľ, našťastie nie Suškyho, ktorý tam hoďku predtým oddychoval. Jedna strana je ok a tak sa ukladám tam. Sušky ide spať dĺžku pod nami na policu. Erik chudák preklepe noc v svini po sediačky. Nasledujúce ráno panuje najhoršie počasie aké sme zažili v stene, sneží, je hmla a slabá viditeľnosť. Zmobilizovali sme celý BC, a chalani prišli na pomoc. Erik komunikoval vysielačkou a pomaly ma spúšťal dole na siedmy štand, zatiaľ čo Gabo jumaruje hore a nesie laná na ktorých ma spustia dole. Pomaly si uvedomujem že prežijem, ale už chcem byť dole, preč zo steny. Uvedomujem si aký som bezmocný a sám by som sa zo steny určite nedostal, takže vďaka Erik, vďaka chlapci. Gabo prichádza na štand a je rád že ma vidí, že vyzerám ešte dobre. A tak ma spúšťajú dole. Na 2.štande čaká Slavo a spolu čakáme na Erika. Opäť letí šuter a triafa ma presne do zlomenej ruky, kričím od bolesti. Posledné metre a som dole. Vidím všetkých chlapcov ako sú nastúpení a pripravení pomôcť, je to skvelý pocit, keď vám toľko ľudí podá pomocnú ruku. Dokonca prišiel aj Ali náš kuchár a Zahir (po ľadovci šiel v šľapkách a bosí) a doniesli čaj a keksíky a liči. Paráda, proste v horách žijú dobrí ľudia.

Našťastie chodiť viem, mám síce výron ale pomaly cupkám dole, prvú hoďku mi pomáhajú, podopierajú chlapci Vilis, Slavo Vlasto. Neskôr už idem sám. V BC začína operácia. Gabo s Andym mi čistia ranu, Andy mi striekačkou polieva doráňanú dlaň, keď sa zrazu zasekne a voda nejde, Andy zatlačí a v prste sa mi ocitne zapichnutá ihla. Zľakol som sa a pohol rukou a v nej aj polámané kosti a teta bolesť si opäť prišla na svoje a výkrik sa niesol celým BC. Potom sa už nič vážne nestalo, dali mi to chlapci do dlahy a zafixovali. Noc bola v pohode a nasledujúce ráno rozlúčka s Charakusa valley s chlapcami a hor sa na 12hodinový pochod do Hushe. Sušky, major a Zahir ma sprevádzajú. Večer prichádzame do dediny, večeriame a ja som rád že to máme za sebou. V stredu sa presúvame jeepmi do Skardu kde idem k miestnym „mäsiarom“ na röntgen a na zafixovanie sadrovou dlahou. Našťastie všetky procedúry prežijem, zisťujem že lakťová kosť je 2krát zlomená a taktiež palec. Vravím si nič strašné, no to ešte netuším aký bude výrok popradských lekárov. V Skardu nakupujeme darčeky a ďalšie ráno Sušky a ja odlietame. Naskytuje sa nám nádherný pohľad na majestátny Karakoram, ktorý sa rozprestiera široko ďaleko. Vidíme aj K2, Rakaposhi a iné velikány. Fakt nezabudnuteľné divadlo hôr, ktorého sme na mesiac boli aj my súčasťou a zohrali na jeho doskách svoje role, chválabohu so šťastným koncom. Prilietame do hl. mesta Islamabadu a v hoteli stretáme Peťa Hámora  a Piotra Moravského, ktorí sa úspešne vrátili z Gašerbrumov I, II., a tak si spoločne vymieňame zážitky a ukazujeme fotečky, paráda. Vychutnávame si aj výborne večere, pri ktorých dopĺňame kalórie a rozoberáme himalájske príbehy. Peťo mi nakoniec dáva číslo na doktora Klímu, aby som bol v dobrých rukách a aby mi to doma dobre zoperovali. Po dvoch dňoch v Islamabade a čakaní na prebukovanie  leteniek, čo šlo fakt veľmi rýchlo, je čas rozlúčiť sa s kamarátmi a povedať zbohom Pakistan. Odlietame z Islamabadu, zo svetla do tmy, zo dňa do noci, letíme ráno a keďže letíme so Slnkom a s časom, za nami už vychádza slnko a pred nami je hlboká noc. Skutočne veľmi zaujímavý a nezabudnuteľný úkaz.

Letíme smer Doha a Viedeň, a večer sme v Bratislave, kde ma čakajú moji kamaráti Fiďo, Ogi, Miška a priateľka Ivka. Všetci sú radi že žijem. Uvedomujem si že som mal šťastie no zároveň plačem ako malý chlapec pretože… .

Na záver ďakujem Bohu, že sa stal zázrak v stene Sheira peak. Ďakujem mamke, že ma v tomto mojom sne podporila finančne a hlavne že to tiež prežila. Ďakujem kamarátom ktorí na nás mysleli a posielali povzbudivé odkazy. Ďakujem Erikovi, Suškymu a všetkým chlapcom za záchranu v stene a pomoc. Samozrejme patrí vďaka aj tým ktorý nás či už materiálne alebo finančne podporili: Kayland, Buff, HudySport Košice, Singing Rock, Slavo sport, Horská služba, Norttel,o100šesť a nášmu SHS JAMES.

P.S. V tretej časti sa dozviete ako to prebiehalo v nemocnici a ako som na tom.

 

                                   Horam zdar.                                        Šaky.