The Twelve Bens – Glencoaghan Horseshoe , Connemara, Irsko

| 0

6 – 7.1.2008
Po vianocnom pracovnom vytazeni mam konecne tri dni volna. Tomas si tiez berie dovolenku a v nedelu o 7:00 zanechavame ruch Dablinu a vydavame sa na zapadne pobrezie, do 220km vzdialeneho Galway. Po 3,5 hodinovej jazde pohodlnym "autokarem" vystupujeme v centre inac velmi pekneho mestecka a vychodiskoveho bodu k  horam zapadneho pobrezia. Hodinka v meste a 12:00 opustame Galway smer Clifden (od oktobra tu premava nova linka Citylink, niekolko spojeni denne). Vodicovi vysvetlujeme, kde nas ma vysadit, on na to prekvapene reaguje "it’s in the middle of nowhere" hmmmmm , nakoniec to pochopi a nieco po jednej stojime pred hradbou hor tiahnucich sa na sever. Pocasie je zatial na connemarske podmienky vynikajuce, kedze zatial neprsi a len pofukuje slaby vetrik. Na dnes sme si vybrali 8 hod. trek na 6 z 12 slavnych connemarskych vrcholov tzv. Bens. Trek zacina aj konci pri Glencoaghan river. Je to 16 km okruch v podkove, ktora zacina strmim vyslapom na Derryclare 677m, na vrchole podkovy s Bencollaghduff 698m nedaleko najvyssieho kopca oblasi Benbaun 729m. Kopce nie su prilis vysoke no slapete od nulovej nadmorskej vysky cez mociare tzv. bogs az po kameniste zubate hrebene s miernou pokryvkou snehu. Prvych zopar km ideme po asfaltke hlbsie do udolia. Stacame to doprava na skalnaty kreben kde nie su chvalabohu bogy. Zacina prsat, vystupujeme na prvy vrchol, pocasie sa kazi, snezi a pribuda ja hmly, ked sa vyditelnost skracuje na niekolko desietok metrov. Orientacia je na skalnatom hrebeni takmer nemozna a miname sedielko, do ktoreho sme mali zistupit a vydat sa na zapad. Namiesto toho pokracijeme logicky po hrebeni na severovychod a snazime sa najst vhodne miesto na camping. Tma sa blizi, je pomali 16:oo a mi stale na hrebeni premoknuky ako mysi. Rozhodujeme sa zostupit do udolia. Niekolko sto metrov nizsie sa hmla trha a pred nami sa odkryva uplne neznama krajina. Jazera, kde tu nejaky domcek cupiaci na brehu rieky, divoke lesy, majestatne hory, dramaticku atmoferu dodavaju tazke mraky a zlatiste luce zapadajuceho slnka. Namiesto toho, aby sme zostupili do zapadnej doliny, pozerame sa na vychod a nechapavo krutime hlavami. Nic sa neda robit, pokracovat v takychto podmienkach nema zmysel o hodinku je totalna tma a tak zostupujeme na upatie hor a smnazime sa najst utocisko v hlbinach vysadeneho lesa na ostrovceku suchej zeme. Uz za svetla celovky rozkladame stan, neustale prsi, je nam zima. Rychlo vliezame do navlhnutych spacakov a snazime sa zahriat. Este dobre, ze sme kupili vifony a mozeme dat nieco teple do zaludka. Vyberam varic, hrnce no plynovu bombu nemozem vyhrabat, a veru ze zostala pod stolickou na byte, nic to "co nemame nepotrebujeme". Vonku sa dviha silny vietor ani si nepredstavujeme co sa deje na hrebeni, kde sme chceli povodne prespat.
Druhy den rano stale prsi, dlho ostavame vo vyhriatych spacakoch. Okolo 10:00 sa vyhrabavame vonku, vietor roztrhal mraky, balime vercajg a vydavame sa spat do civilizacie. Popri jazerach, lesnych cestickach, pod zasnezenymi horami na severnom horizonte sa nase ako inac mokre connemarske dobrodruzstvo konci. Stopom sa rychlo prepravujeme do Galway, kde do vecera nasavame cierneho guinnessa v jednej z miestnych fantastickych krcmiciek, vyhrievanej raselinou a pohostinnostou miestnych…

Jaro