Zdruf Madagaskar.

| 0

Sedím v Poprade na stanici, pozerám na zamračené Tatry a myšlienkami sa vraciam opäť späť a spomínam na naše prežité dobrodružstva na Madagaskare, takže príbeh pokračuje. To že o zábavu nebude núdza nasvedčilo už prvých 15minút v lietadle keď letuška prvá prišla za mnou a ponúkla mi vegetariánske jedlo na čo som jej rázne odpovedal že nie že to musí byť asi omyl, no o minútu tu bola znovu vyslovila moje a Ondrove meno a rázne položila jedlo na náš podnos. Pýtam sa Ondru či o tom nič nevie, Ondro sa prvých pár minút tvári že nemá ani tušenie o čo ide no po chvíli z neho vylezie, že keď vybavoval letenky tak vyplňoval akýsi dotazník kde sa ho pýtali aké chceme jedlo a prišlo mu to takový legrační, tak tam zaškrtol hinduistickú, mexickú kuchyňu, vegetariánsku a morské plody, takže sme mali aspoň trikrát počas letu o zábavu postarané keď sme s údivom pozerali do toho čo to vlastne máme jesť a sledovali ako si pochutnávajú ostatní na mäse a my sa musíme pásť trávou. Každopádne zaujímave, výhodou bolo, že sme mali stále jedlo prví. Hneď v Paríži chaos zmätok, keďže lietadlo z Prahy meškalo a my sme po xy termináloch lietali ako splašené kurence, no nakoniec všetko dobre dopadlo lietadlo chvíľu počkalo a my sme šťastne pristáli na MDGéčku o polnoci. No a čo už o takej polnoci vybavíte, schytili nás prví taxikári povedali 40eur do mesta, že nám vybavia aj lacné ubytko, cena sa nám zdala brutál veď nám vraveli že tam je všetko lacné, no tak sme zjednali na 35 a šli sme. Všetko nám nebolo jedno keď nás rozdelili do dvoch áut, no nakoniec aj lacné ubytko sme mali 5ti v aute za 5 eur, no nie je to luxus?
    No a tu nasledovala tá lezecká dvojtýždňová pasáž z minula a teraz sa dostaneme za ňu. Čiže po dvoch týždňoch mimo akú takú civilizáciu sme sa z campu vymotali a večerom prišli a ubytovali sa v Ihosy, čo bolo na pol ceste do Toliary na západne pobrežie. A tak sme sa aj tu pobrali spoznávať miestnu kultúru noci. Smädný sme boli a keďže nám cestou nikto nič nepredal, teda žiadne pivo, lebo bol akýsi sviatok tak až že po šiestej, no a to už bolo čiže sme šli na to doplniť palivo. Do prvej a jedinej krčmy v ktorej hrala hudba sme zavítali a svojou návštevou ako inak spôsobili rozruch. Miestnosť asi jak u mňa v obývačke 4×4 tam asi 10 černochov, po našom príchode už len 6, bo trebalo uvolniť miesta. A tak sme začali jedno pivko, druhé tretie… a razom ani nevieme ako do pol pása polonahý tancujeme s miestnymi a spievame No Woman, no cry od Boba a Make the better place for you and for me a vychutnávame si priateľskosť a pohostinnosť až si ani neuvedomíme že sme im vypili všetko pivo čo mali, nuž čo 4 smädné krky a k tomu keď pivo bolo trikrát až 4krát lacnejšie ako v campe, tak nekúp no. Samozrejme pomoc bola nablízku a z vedľajšieho baru doniesli sa zásoby, no a my sme tancovali ďalej, za podpory a oči si nevyočiacich vonku stojacích asi 80 černochov, ktorý také čosi ešte asi nevideli. Dokonca nás prišiel skrotiť aj vojak že máme končiť, no jedno pivo všetko vyriešilo a zábava razom pokračovala i s ním.
    Páni cítim sa ako Forest Gump, sedím na stanici autobusy prichádzajú a odchádzajú a ja píšem príbeh. Počkať, kde je pierko, žiadne nevidím, no zato farebný list jesene sa okolo mňa vlní a nechá sa unášať vetrom, tak poďme ďalej cestou necestou.    
    Po tomto našom vystrájaní, keď Ondro stihol vliezť pod nákladné auto, vyliezť na cudzí balkón z ktorého svojou rodnou materčinou kázal čosi 80člennému nechápavo pozerajúcemu davu a na záver si požičal bicykel na ktorom brázdil ulice mesta ako pirát. Po tomto vybláznení sme svorne zaľahli do postelí a ráno, ach to ráno ako z pesničky hlava bolííí…. . Takže ráno smer Toliara dohadujeme sa na 60000Ari ari(miestna mena 1000ari ari je asi 13-14sk) pre všetkých a vyrážame 30000 dávame zálohu dopredu. Po 200km jazdy sme  v Ilakake, kde nás šofée vyložil že zmena auta, dobre lenže problém nastane keď si títo chlapíci zapýtajú opäť 60000. A to chlapci nemali robiť, pretože náš pohár trpezlivosti a večného menenia cien z pôvodnej dohody už pretiekol a nastala tvrdá výmena názorov, v slovenčine „čo ste idioti“ a to bolo ešte slušnejšie, v češtine „neser vole, ty krávo to je vul“ a tak nejako s lámavou našou žiadnou francúštinou a angličtinou ktorej tam síce nikto nerozumel pokúšali sme sa objasniť im situáciu. Kým šofér s našimi peniazmi pomaly zdrhal, no našťastie sme ho zastavili, my sme sledovali ako to vyrieši 20 miestych prekrikujúcich sa cigánov. Nakoniec po hodine stratených nervov sme to zjednali na 40000, čiže len o 10000 viac ako bola dohoda. Takže super môžeme vyraziť. Cesta ubieha a sa pomaly za lesku lúčov zapadajúceho slnka osvetľujúceho nádhernú krajinu baobabov blížime do Toliary, kde nám kámoš z taxi brusu vybaví dobrý a lacný hotel. V Toliare sa dozvedáme že Ilakaka je najnebezpečnejšie mesto na Madagaskare že je tam veľa banditov a že pred dvomi mesiacmi tam prepadli  autobus bielych turistov a niektorých zastrelili. No a my sme práve v Ilakake delali machry, uf žeby sme mali šťastie, nuž aj to k životu patrí, ešte že bol biely deň a nie tmavá noc. Deň trávime jedením a obhliadkou Toliary a zisťujeme kde sa dá dobre okúpať a okúsiť Indický oceán. Do uší sa nám dostáva názov Ifaty s najkrajšími plážami na MDGéčku. A tak batohy nechávame v hoteli, berieme len to najnutnejšie a zubami a celým telom drkotajúc sa  vezieme sa  do 40km vzdialeného pobrežného raja na Zemi menom Ifaty, kde sa máme stretnúť s našim sprievodcom, ktorý vie anglicky. Avšak chlapíka sa nám nedarí nájsť a tak hľadáme ďalej až tu sa nám do rany dostal miestny týpek Babie, ktorý tu jediný vie anglicky, a tak nám ponúka, že nám pomôže. Dohadujeme sa na zajtra na prehliadku baobabov a vychutnávame si prvé dotyky a kúpanie v indickom oceáne. Voda je príjemná teplé prúdy striedajú chladné a naopak. Nasledujúce ráno nás Babie povodí alejou baobabov a flambojí, ukazuje nám všelijaké liečivé rastliny, medzi nimi i aloe vera, z ktorého šťavu ochutnávame, je dosť horká no lieči vraj všetko. Obdivujeme a lezieme na baobab zvaný stará mama, keďže má 1600 rokov je to skutočná pani babička. Cestou späť stretáme postaršieho muža, černocha malgašša, tak okolo 50ky. Babie sa s ním dáva do reči a Alky vraví že nech pokračujú že ich natočí a tak vybalí kameru namieri ňou na staršieho muža a v tom ho starší muž poklepe a dá mu dole krytku z objektívu kamery J)))), išli sme sa popučiť od smiechu. Alky síce ešte netočil, nestihol si dať krytku dole(možno fakt, možno výhovorka), no každopádne to vyzeralo fantasticky, no do popuku. Babie nám potom vyrobil z listov nejakého stromu normálny šampón a ešte aj s účinkom lesku, ktorý na svojich vlasoch testoval Alky. Večer sme sa pobrali pozháňať bongá a gitary. Tie mal miestny drtič a dredáč Ďžony, a tak za zvukov gitary, bubnov a malgašských piesni tancovali sme tance slobody a voľnosti vôkol horiaceho ohňa palmových listov neskoro do noci. Ráno sa budíme trošku unavení, no potápanie volá, sme plní očakávaní. Dávame raňajky u Richarda-náš potápačský guru, beloch z Južnej Afriky. Nasadáme 8 do člna a plavíme sa asi 15km od pobrežia za bariéru vĺn, kde sa ide potápať jedná Angličanka. Zatiaľ zisťujeme čo je to morská choroba keď sa nám chveje celý žalúdok hlava. Aby sa tak nedialo opúšťame čln a pláveme vo voľnom oceáne ďaleko od brehu. Máme dosť Angličanka tiež a tak teraz je rad na nás. Som šťastný že opúšťame toto miesto a potápať sa budeme niekde inde kde aj z člnu dovidím na dno. Posledné inštrukcie a ide sa na to. Postupne jeden po druhom nasledujeme Richa dole po lane ku kotve, vyrovnávame tlak v ušiach, mňa trošku bolí sánka, ktovie prečo, no som nejaký chlap tak vydržím. Sledujeme Richarda, obdivujeme krásy korálov a xy druhov rybičiek. Richard rozlomí morského ježka a dáva mi ho do ruky pozerám že čo a odrazu je pri mne asi 5 rybičiek ako z Nema, žltobieločierne ploskovysoké rybky a doslova mi zobú z ruky, čumím ako černoch keď zbadá prvýkrát belocha a cítim sa ako vo filme, ako v rozprávke, no proste fantastická jazda podmorským svetom oceánu, ktorý je každý deň iný. Super po polhodine neopakovateľných zážitkov okamžite vieme že zajtra si to chceme zopakovať. Dnešná hĺbka 6m, zajtra sa ide hlbšie. Samozrejme zisťujeme pomocou mojich kamarátov prečože ma to bolela tá sanka, keď ja blbec som od toľkého strachu bol do tej dýchacej masky zakusnutý ako kliešťJ.

Po návrate na breh stretávame partičku Slovákov, a dokonca ich vedúci bol zo Sabinova a otca mal z Malého Lipníka, nuž darmo svet je malý. Nasledujúci deň sa nesie opäť v znamení potápania, tentokrát ideme medzi kaskády korálov, vidíme polmetrové mušle, sasanky a húf barakúd, nádherné, tentokrát okusujeme hĺbku 15metrov, na začiatočníkov slušné. Večer keďže je Alkyho Babie pripravil banánový rum a našu poslednú večeru na pláži. Doteraz sme sa stravovali v pouličnej reštike na divoko u miestnej najlepšej kuchárky mamy Paďži. Na večeru sa podávajú langusty, ryby a ryža, k tomu omáčka. Mne je zle jak prasaťu a tak si to ani moc nevychutnám. Večeriame my 4, Babie a pridal sa k nám i jeden Američan. Po večeri ochutnávka banánového rumu, trošku spevu. No mňa skolila nejaká črevná viróza a tak idem na izbu, chlapci sa idú zabávať na disku medzi miestnych. Po noci plnej teploty a doplazovania sa asi 6krát na záchod sa budím a zisťujem že žijem, teplotu som zmiernil studenými obkladmi a sprchou, no ešte mi je stále zle. Chlapci si celkom pochvaľovali, že sa dobre zabavili, tak aspoň niekto.

    Ráno mi Američan dáva nejaké tabletky a niečo mi poskytli aj okoloidúci Franzúci. Asi to zabralo, a je mi lepšie. Pri našej Paďži čakáme na odvoz do Toliari. Lúčime sa s miestnym rajom na zemi. Je nám ľúto a pri rozlučke s Babiem sa mi tisnú slzy do očí. Taký skvelý, jednoduchý a skromný človek vždy ochotný pomôcť a nie za peniaze, bol to fakt charakter, bol a je to náš kamarát, za tie 4 dni sme sa tak zblížili a verili si boli sme ako bratia, takže Misauča Babie, misauča mama Paďži. Veloma Ifaty, vrátime sa sem snáď zas. Po týchto dobrodružstvách nás už čakala cesta späť. V Toliare sme ešte nakúpili každý toľko suvenírov koľko sa zmestilo i nezmestilo do batohu a poď ho smerom Fianaratsoa. Tam sme sa opäť stretli s Cocom, ktorého sme naučili pár slov ako Zdruf, doplnili ďalšie suveníry a pobrali sa do hlavného mesta Tany, kde sme ešte deň pobudli, pochodili po meste pospomínali a slávnostnou rozlúčkou na streche pri západe slnka a vínku strávili posledný večer na Madagaskare. Nasledujúci sme už trávili a spomínali na to ako rýchlo to zbehlo v ohnivom dymiacom vtákovi. Veloma Madagaskar, zbohom. Skvelé lezenie, príjemný ľudia, nádherné pláže, no nie len o tom je Madagskar, kto nezažil neuverí, takže možno o rok o dva… opäť zaznie to hrejivé a vľúdne Sali Waza -Vitaj Ahoj Beloch.

 22 total views,  1 views today