Sali Waza – malgašský príbeh

| 0

Sali Waza – malgašský príbeh.                                                                    4.9 – 6.10.2007

 Príbeh. Na každom mieste v rôznom časovom pásme, všade žijú ľudia, žijú si svoj príbeh, svoju komédiu, drámu, thriler. A tak si žila a na jeden mesiac sa odobrala spoznávať iný svet aj štvorica dobrodruhov: Michal“Alky“ Petrilák, Matúš“Ogi“Ogurčák, Ondřej“Gogo“ Svoboda a Daniel“Šaky“ Šak, aby tak svojími vlastými zážitkami napísali svoj malgašský príbeh. Ak niečo chceš celý vesmír sa spojí preto, aby si to dosiahol(Alchymista,Paulo Coelho), no a my sme chceli ísť na Madagaskar, a tak sme tomu snažili sa podriadiť všetko naše úsilie. Stačilo niečo privyrobiť nechať starosti s letenkami a vízami na Ondru a na mňa a šlo sa. Predvčerom som spal doma, včera v Prahe a dnes po dokopy 12hodinovom lete spím, respektíve prebdievam noc v aute u taxikára spolu s chlapcami za 5euro. Ráno nás odváža na taxi brus stanicu, kde vybavuje pre nás odvoz do Fianaratsoa. Taxi brus je miestna mini dodávka pre 15ľudí, kde sa normálne má viezť 15 ľudí no tak optimum je od 20 do 30 podľa váhy a parametrov cestujúcich. No a takto si to ženieme plnou parou (50km/h) vpred. Po pár hodinách cesty, asi 12 vystupujeme a naťahujeme si kosti vo Fianare, kde stretáme Coca, ktorého pozná pol republiky a strávime noc spoznávaním ich miestnej krčmovej kultúry. Ráno na trhovisku nakupujeme potraviny, na benzinkách drahé konzervy tuniakov a kukuríc, keďže nás Nemci-lezci, ktorých sme stretli varovali, že v cempe sa dá kúpiť iba chlieb. Balíme veci a smer Ambalavao a odtiaľ smiešnych 50km za draho 100 000Ari ari, čo je miestna mena (1000Ari ari asi 13-14sk) do campu Catta, rovno pod naše vysnívané žulové monolity stien v masíve Tsaranoro. No na zoznámenie si budeme musieť ešte počkať pretože prichádzame po západe slnka  a naše steny sa zahalili do tmavého šatu. Nič to do rána vydržíme. Po ubytovacích ceremóniach, líhame unavení do stanov a zrazu, bum bác je tu ráno. Červenou, oranžovou a neskôr zlatistou nám naše zaspaté pohľady ihneď rozjasní pohľad na slnkom meniacu sa farebnú žulovú nádheru. Ty kokos, ta to čo je to už nie len na fotkách, ale fakt sme tu. To je to čaro, človek pol roka čumí na fotky, otvára hubu a zrazu-najednou stojíte tu presne na tej fotke a tešíte sa na to čo príde. Neváhame ani sekundu, raňajky a poď ho zoznámiť sa so slečnou Lemur Wall, čo je malá stienka s výškou okolo 300m. A tak na rozlez si dávame cestu Ebola 250m, 6b+,Os. Trošku morálové na úvod, 10metrové odlezy v 50m dĺžkach, no ale zvykáme si a lezie sa dobre, nádherné chytovaté, lišty, bočáky, paráda. Cesta vylezená a my zlaňujeme dole. Prvý Ondro, za ním ja. Zlaňujem dole a čo nevidím, moje nové lano, dnes prvýkrát použité, žltá polovička je v ťahu, oplet v háji a biele povrazce trčia von, nechápavo krútim hlavou ako sa to stalo, netušíme a aj po nekonečných debatách a záveroch ostáva táto skutočnosť záhadou. Na jednej 70m zlaňujeme dole, smola lano je seknuté v 30 metroch, takže je dobré tak akurát na šlingy do Tatier. Chválime sa tým nášmu filmovému štábu, zloženého z jedneho Alkyho a jednej kamery, jedného foťáku a jedného Ogiho. Okrem nášho štábu tu má tiež štáb aj nejaký :)Franta Legrand, ktorý sa pokúša preliezť čisto cestu Tough Enough 8b,A3, 400m na Karambony Wall. Ok,prvý deň za nami a hneď sme zredukovali, z troch  lán máme už len dva, i to so zvyšnou zdravou polovičkou bude liezť jadnoduché lano Viper, hádam si padnú do oka. V sobotu ráno nastupujeme s Ondrom do cesty naších slovenských kolegov Rada Starucha, Šaňa Buzinkaja Ivanov Doskočila a Štefanského, do cesty Black Magic Woman 6c+,255m a to sme ešte netušili, že tu nie sme posledný krát. Prvá dĺžka Ondro v pohode, druhá ja po chytoch krásne 6a+. Sme 100m nad zemou na druhom štande, Ondro sa chystá do tretej dĺžky, ja istiaci košíčkom na poslednú chvíľu na Ondrove rady mením variable na osmu. Ondro sa približuje sprava k prvému nitu, drží lišty, ešte zrovnáva nohy dáva pravú vyššie na  protitlak a zrazu chchcchchcšššššššššš Ondro zasviští vzduchom moja pravačka zastavuje jeho pád, ľavú ruku ten pád do štandu do expresky vymrštil a priklinil spolu s osmou expresom a skalou v jeden celok, rýchlo sa snažím vymotať ruku z tejto ničiacej železnej pavučiny, po chvíli sa podarí, no keď to zbadám, štipľavá nadávka sa vyrúti do doliny, uvedomujem si že ruka je v prdeli, na kašu, nacítim si končeky prstov, zlomené to nie je, iba koža dostala zabrať, skúšam chytiť chyt no bolesť je silnejšia ako moje odhodlanie. Bezmocne visíme v sedačkách, smútok vládne v našich srdciach, objímame sa, mám slzy na pokraji, chce sa mi plakať, až príliš silno si uvedomujem ako to môže dopadnúť, že si možno zaleziem až od 5-6dní, čo by naše plány dostatočne nahlodalo. A keď človek precestuje pol sveta aby si zaliezol a nezalezie si, tak to trošku naštve. No nič sa nedá robiť, verdikt je jasný, zlaňujeme dole. Dole sa snažim z bule čo mi vyrástla na ukazováku dostať všetku krv a vydezinfikovať, aby sa to dalo čím skôr do kopy. Nič to aj tak je zajtra nedela, tak si dáme oddych- povinný.

Navštívili sme Vohilemaku, dedinku minimini, slávili sme s miestnymi ich malgašskú omšu, čo bolo skvelé,vidieť to ako 8 ľudí spieva hlasnejšie, živšie a oduševnenejšie ako u nás celý 500-1000členný kostol. Keďže posledné dni sme mali riadnu smolu, asi ešte ako nikdy, a hlavne dosť koncentrovanú, usúdili sme že na nás nejaký miestny čarodej z Ambalavaa-mesta mŕtvych, mesta duchov uvrhol kliatbu, a tak sme mu aj my popriali žalmom 109 všetko naj. A snáď to zabralo lebo nasledujúce dni šlo vďaka Bohu všetko ako po masle. Boli sme už tretí deň v cempe a to nás už aj prešiel klasický slovenský strach z toho, že kto nám čo zo stanu ukradne. Zistili sme že tu sa žije úplne ináč, ľudia v dedinkách nepoznajú (zatiaľ) čo je to ukradnúť, čo je to chamtivosť, honba za peniazmi, alebo závisť. Žijú jednoducho s prírodou, nemajú nič a majú všetko, majú viac ako my v našom „modernom,civilizovanom“ svete. Deti sa na vás z diaľky smejú a dobreže nie z pol kilometra kývajú a kričia Sali Waza-Vitaj,Ahoj Beloch. Sú proste šťastní, a ako to viem, keď im nerozumiem. Ale veď hovoria tým najjednoduchším jazykom srdca, žiarivých očí a od ucha k uchu praskajúcim a bieliacim sa úsmevomJ. No a kým deti pobehovali kade tade, domáci obrábali svoje políčka, my sme tiež nelenili a robili to čo vieme najlepšie a síce liezť, občas na nervy a občas aj dakde hore.

Kým mi sme liezli,liezli a liezli, Ogy s Alkym sa túlali po okolí, občas nás zdola pokamerovali, pofotili, a tak sme sa večer čo večer stretali v campe na miestnom fľaškovom pive 65cl z cukrovej trstiny, skutočne pecka, vymieňali si zážitky a hlavne ukazovali si kto čo nafotil.

My sme sa s Ondrom ešte potrebovali v jednej ceste aklimatizovať a tak Pectorine,350m,6b,Os sme konečne zvládli bez žiadnych zadrheľov. Po dni oddychu,ktorý sme trávili trekom na vrch Chameleon, sme sa s Ondrom vybrali na dva dni pod stenu Vatovarindry, kde sme okúsili pekne trošku položené lezenie, s trošku iným charakterom žuly ako na Lemur Wall. Prvý deň keď nám Ogi pomohol s vynáškou a pofotil nástup sme vyliezli cestu Karma Chameleon 7b, 325m,AF, škoda, lebo hneď v úvodnej dĺžke som bol doslova milimetre od prelezu, no nevadí na druhýpokus hneď pustilo, i keď klasifikácia bola trošku ľažšia, jeden krok a po probléme. Po príjemnej noci v divočine, sme boli šťastní, že nespíme kdesi v Keni, kde si nás môžu podať ako hlavný chod kde jaké šelmy a tu tak maximálne nejaký komár si trošku cicne, takže pohoda. Druhý deň sme si pekne dali Južný kríž – La croix du Sud,6b+,300m,Os, fakt krásna cestička so stečenými hadmiJ. Tu v Afrike je to super, že človek vstane, a čo vidí slniečko, nikde ani mráčika, no občas sa čosi mihne ale to len tak a tak to funguje trebars polroka. No a aj na to sme sa spoliehali keď sme tu šli. A tak nadišla ďalšia sobota, soboty boli proste v znamení Black Magic Woman, takže Rado fakt diki, že ste tu cestu spravili lebo asi by sme sa nudili. Keďže sme mali pytlík a trebalo vyskúšať kamerovaciu techniku aj v stene šli sme dotoho. Tentokrát zvládol Ondrášek tretiu dĺžku bez zaváhania a žiaden pád do štandu sa nekonal, no zato dĺžka to bola nervy drásajúca a my sme pochopili prečo píšu v knižke výstupov že dangerous. Lebo nie je až taká zábava liezť 50m po duniacich blokoch s očakávaním letu do doliny, čiže asi tak. Toto všetko naše počínanie avšak iba druholezcov zachytával Alky na svoju kamerku, jumaroval, točil, no proste tam makal s nami. Ďalšiu kľúčovú dĺžku som si vypil až do dna, 60metrová dĺžka 6c+, zapínať posledné dva mi dalu už trošku zabrať, i keď dĺžka to bolo fantastická, proste lezieš, dobré lišty  a čapeš. Poslednú dĺžku si vychutnal Ondro, len neviem prečo som potom robil v 6bčku osmičkový krok, asi to je normálne. No super všetci traja sme hora, no traja nie sme sice hora ale hore, ba dokonca aj Ogi, ktorý tu vybehol na pešo. No a môžeme začať zlaňovať a potočiť prvolezcov,tak idem na to. A nezlaním ani 20m a kde sa vzal tu sa vzal z oblohy dážď padal, ty kokos psycho, co to šak som v Afrike, no nič, tak nepotočíme no hlavne že sme vyliezli. No ale to nás len postrašilo a pre istotu ďalší deň sa tak zatiahlo a prišiel taký lejak, že som myslel,že potopa prišla a že obdobie dažďov je tu. A tak kvasíme v stanoch a nasledujúci deň sa vyberáme na prechádzku do Voitsaoky. Cestou späť zbadáme vodopády a tak neváhame a robíme si super kúpačku a obnažujeme naše biele tela a v prírodnom aquaparku vychutnávame pohodičku a vo vaniach s 30°C vodou vylihujeme. Po tejto príjemnej regenerácií valíme späť do campu a konečne po to po čo sme prišli vyliezť stenu Tsaranoro. A tak usíname pod týmto gigantom a tešíme sa na ráno. S prvými lúčmi slnka nastupujeme do steny do cesty Out of Afrika, do často lezenej a obľúbenej cesty. Prvú dĺžku keď sú nohy našej peknej ženy-Tsaranora v nádhernom oranžovo-zlatistom šate si vychutnáva Ondrášek. V druhej zase blúdim ja a pod nami nastupujúci Frantíci nastupujú vpravo, no a keďže sa nám nechce zlaňovať a liezť po niekom traverzujem kade tade po travách v platniach s 25m odlezom. No som na druhom štande a môžeme pokračovať. Po šiestich dĺžkách začína lezenie nasledujúce moje dĺžky budú už len 6c a 7a,takže si zaleziem. Lezenie je nádherne vo vynikajúcej skale, lezieme všetko Os a to doslova lebo predvčerajší lejak nám zmyl všetky stopy magnézia a je to trošku rozdiel,ale som rád lebo v tak často lezenej ceste by bolo všetko vymádžované a tak sme to mal také čisté pekné. Ondrášek pekne zabojoval v nepríjemnom technickom 6c+, ja som si potom poradil zo 7ačkom a dohora zostávalo už len cez 150m. Ďalšie moje technické 6c, kde nohy boli všetko, aj to som preliezol a krásnych fakt lezeckých 50m som si vychutnal. Ondro dobojoval svoje posledné 6b a predo mnou sa otvorila otázka čo ďalej. Posledná dĺža zatiaľ šlo všetko dobre bojovali sme v každej dĺžke a ak to nepokazím môžeme to dať čisto, takže sa sústredím no na druhej strane, veď sme si prišli zaliezť a o to ide. No napokon onidve ťažšie pasáže prekonávam a verím že výlez už bude v pohode, no ešte aby sa nepovedalo netrafím smer a namotávam sa do dobrej platne z ktorej sa späť vrátiť nedá a tak musím traverznúť v platni doprava k nitu, je to nepríjemné no všetko sa darí, lezečky držia a ja so šťastným výkrikom zbadajúc Alkyho vyliezam na vrchol Tsaranoro Kely po 600m lezenia. Je to nádherný pocit, doberám Ondráška, ktorý si spieva  čistej styl čistej styl, čo znamená že to máme, super, sme radi. Je to skvelé byť na vrchole s kamarátmi. Ogi a Alky nám sem vyniesli, jedlo, vodu, spacáky, kameru, statív a dve statiky, pretože tu chceme stráviť noc a ráno točiť v stene. Chlapci si to riadne užili a hlavne Ogi, ktorý sa džungľou lopotil s 30kg batohom, za čo veľká vďaka chlapi.

Fotíme sa stvárame blbosti a pobehujeme po okolí, objavujeme jaskyňu, na plošine rozkladáme spacáky zajedáme a Ondrášek slávnostne po 2rokoch putovania zapáli svoje Mapacho a v kruhu vychutnávame mystiku daného okamihu. Slniečko zapadlo a ukončilo svoju každodennú púť oblohou velenie prebehá mesiačik a hviezdičky južnej pologule, ktoré svietia nad nami a my v jedinečnej chvíli 11000km vzdialení od domova zaspávame 600m nad zemou. Ráno je trošku chladno na čo sa hlavne sťažuje celú nod zubami drkotajúci Alky, no ono síce Afrika je Afrika, ale biker spacák do +15 nie je asi to najlepšie riešenie. Po skromných raňajkách sa porúčame opäť do steny nafilmovať nejaký ten záber. Ondrovi začína byť zle a tak svoju 6b dĺžku lezie so zaťatými zubami, no je to bojovník a nevzdáva sa, bojuje  s vírozou. Ja sa zase snažím presvedčiť prsty, že to nie je až také zlé a s kožou zničenou od ostrej žuly chystám sa zopakovať si to 7a. No po prvých krokoch bolesť necítiť a ja sa na prekvapenie s ľahkosťou hýbem v tých krokoch, nuž nemám odlezených predchádzajúcich 550m,takže to bude asi tým, filmujeme, Alky,točí, fotí, Ondro v klbku leží na polici na štande a nevie sa dočkať konca. Je po všetkom som hore, Mišo žumaruje ku mne a nakoniec Ondro posledný dolieza na vrchol. Pred nami je pochod dole džungľou, je to zaujímavé, ale pekné, s batohmi sa predierať vegetáciou, no našťastie to nie je až tak zarastené, keďže tadiaľ vedie zostupovka. Super môžeme oslavovať, večer pri pive debatíme s Francúzmi, ktorí nám blahoželajú a vravia že nás videli ako sme filmovali v stene, Debatíme o kadečom možnom a zajtra nás čaká rest day. Po dni oddychu sa s Ondrom chystáme do nášho posledného lezenia do poslednej cesty na Tsaranoro a síce do novej cesty z júna, júla roku 2007, nikým ešte nezopakovanú. A tak ráno za úsvitu vyrážame a nastupujeme ako prvý opakovači okúsiť cestu Hijos de La Pedri 7b+,500m. Bude to tvrdý oriešok. Nastupujeme, prvé dve dĺžky v pohode, následne Ondro zabojuje a vytiahne 50m technické 7a+, v ktorom aj ja na druhom mám čo robiť, klobúk dole bratku. Ja zi zase zalietam v najťažšej dĺžke keď mi strelila noha z vodou vymytého stupu, keďže cesta vedie v pase vymytom vodou. Nevadí, nakoniec to vyaefujem hore. Pred nami stále ťažké lezenie, lámavá skala nepridáva na istote a občas sa niečo porúča do doliny. Expozícia je úžasná ako nožom ukrojené, štandy vkuse vo vise, no proste luft. Ale dávame si to a čím skôr chceme byť hore, cítime sa trošku unavení z toho lezenia. Poslednú ťažkú dĺžku doslova bojujem od nitu po nit, ťažke lezenie, vkuse osmičkové kroky, bez možnosti oddychu a v lámavých chytoch a stupoch, ktoré mi občas odchádzajú pod mojou váhou. No 50m štýlu od nitu po nit nakoniec na potešenie zvládam a som rád že vôbec takto.S nasledujúcimi dĺžkami sme si už poradili i keď v závere ešte opäť zradné 6b s osmičkovými krokmi. Tak celý šťastní, že sa to podarilo zlaňujeme do 500m riadne exponovanej hlbiny. A lúčime sa s Tsaranorom. V campe sa stretáme a keďže dnes je Ogiho dali si chlapci cestu Babakely, 150m, 5b, a Ogi dokonca potiahol 25m dlžku s dvomi nitmi,paráda, tak sme dnes všetci liezli,super. Nasledujúce dni sú našimi poslednými v campe a tak keďže soboty sú v znamení Black Magic Woman, šliapeme hore na Lemur Wall, zlaňujeme a konečne točíme aj prvolezcov, teda Alky točí a my popoliezame, hej veru ináč sa to lezie keď máďžo dáždik zmyl, ale na pohodu, dofilmovali sme, poliezli sme, tak poď ho ešte zabouldrovať a vymyslieť pár pekných kúskov, čo sa aj podarilo, vytláčačka cez ruku pretláčačka, paráda,1,2,3…7mi pokus a som hore. Posledné dotyky s miestnou žulou ako inak tak ako to krvou začalo tak to do krvi aj končí,no ale veď ďalšie dva týždne bude pri mori dostatok času na regeneráciu. Ale o tom až nabudúce. Zatiaľ to bolo iba o lezení, no a sorry, ja som sa fakt snažil byť stručný. Večer zapíjame miestnym pivom, je sobota a my zajtra vyrážame smer Toliara, západne pobrežie… ale o tom až nabudúce.

 

 24 total views,  1 views today