7 dĺžok adrenalínu na Kačací Mních.

| 0

7 dĺžok adrenalínu na Kačací Mních.                                                   11.3- 13.3.2007

 

Od soboty 10.3.2007 sa konalo sústredenie horolezcov na chatke v Bielovodskej doline, ktoré hradil James a na ktorom sme sa prvýkrát zúčastnili aj my s Wolferom. A tak sme sa v nedeľu poobede vybrali a smerovali naše kroky k tatranským štítom severu. Po ceste sme stretli Trenčanov Gaba, Paťa a spol., ktorí sa už vracali späť pre nepriaznivé podmienky. Dozvedeli sme sa že hore je dosť teplo, že občas aj niečo spadne, že treba ísť vyššie. Pri horárni sme stretli Spišiakov, ktorý si dali Český ľad a zabalili to. Večerný príchod na chatku sa niesol v znamení zoznámenia sa s trošku podguráženými horolezcami. Naše dve osoby doplnili počet na chatke na 8. Dino s Jankom, Vilo Jakubec s Janom a Cengáč s Norom tuším, no a my dvaja. Debatovalo sa o skoro hocičom len nie o lezení na počudovanie, Cengáč nás chcel aj zabiť , že sme ekológovia, ale nakoniec sme si to nejako vyjasnili a po vybraní cesty sme zaľahli bez spacákov do pieckou vykúrenej izby, na horné poschodie, kde sme spotení zaspávali. Ráno sme nastupovali dosť neskoro a až s prvým svetlom sme iba vyrazili z chatky a to sme už mali liezť. Po vyjdení z lesa nás zaliala hustá hmla že nebolo na krok vidieť, no po stopách Dina s Jankom sme sa nakoniec dostali pod Kačací Mních, kde sme sa vystrojili a po odlezení chlapcov do Diretky sme sa s Wolferom pustili do cesty Poľský komín od Poliakov Hrywiecki, Mierzejewski z roku 1939, o ktorej vraveli chlapci, že je trošku morálova a že sa nedá moc zaistiť, no ale do čoho by sme sa nepustili. Prvá dĺžka s kolmým mixovým úsekom s jedným mojim istením naznačuje v akom znamení sa bude cesta niesť, pred štandom zastavujem a zatínam zuby z neznesiteľnej bolesti, ktorú mi pôsobí prekrvovanie prstov. Po chvíli stepovania to prechádza, prichádzam na miesto, kde mali chlapi štand a do pripravených dier zabíjam skoby. Tu sa rozchádzame a chlapi si to rúbu už kdesi nad nami do previsnutých hákovačiek. Wolfer začína ťahať druhú dĺžku ktorá vyzerá dosť morálovo a krkolomne, celkom som rád, že to nečaká na mňa, no to som ešte nevedel, čo bude nasledovať. Wolfer nejako moc natraverzoval a keby pokračoval, šlo by asi zle lano a tak po 25m zaštandoval a chrumkavá dĺžka čakala na mňa. Veru som sa vyhral a nahľadal kým som našiel tú správnu línii v spleti tráv a balvanov spojených v jednej stene. Našťastie som v tej spleti pomaly ale isto prekľučkoval a aj celkom dobre odistil, lebo kde tu sa ponúkali dobré šparky na friendy a skobky. Užil som si to veru dosť, hľadania tých správne držiacich tráv a vymýšlania toho kde zaistiť, no po 5Om kvalitnej adrenalínovej dĺžky som vyliezol na policu, kde som našiel aj starú skobu zo štandu. Wolfer si svojím štipľavým slovníkom tiež pochvaľoval a ja som vytušil, že sa asi dobre baví. A nebavil sa sám ako bolo počuť z vedľajšej diretky. Dino si to hákoval v peknom previse a že to moc príjemné a chutné nebolo, sme sa sluchom tiež presvedčili. Kadejaké slovíčka lietali vzduchom, no ešte že len slovíča a nie samotný Dino, ktorému všetko držalo ako má a nakoniec pekne vybojoval najťažšiu dĺžku.

My sme podľa nákresu boli na 4. štande a pred sebou sme mali „už len dve 5kové dĺžky“, no len sme netušili že to už len nás ešte dosť potrápi. Na ďalšiu adrenalínovú injekciu bol pripravený Wolfer. Pred ním bol položený rozkúskovaný akýsi tiahnuci sa komín, no v nepríjemnom teréne, v posneženej skale, nedržiacich občasných trávkach to Wolfer skúsil sprava, no a opäť to nejak nešlo a Wolfer sa ocitol na rozhraní dvoch variant, pôvodnej vľavo a možnej vpravo, no a keďže sme nevedeli čo, spravili sme štand a na prieskum som sa vybral ja. Natraverzovať vľavo späť do cesty sa zdalo veľmi nepríjemné, a nasledujúce morálove mínové pole nás tiež nelákalo, ale túžba vyliezť a dostať sa hore bola väčšia ako všetky nástrahy a ja som sa rozhodol pre vpravo ubiehajúcu špáru v kúte, vedľa ktorej bola holá miestami osnežená platňa. Síce som nevedel ako to preleziem, no možnosť zaistenia som tam videl a tak poď do toho. Po prvých pár metroch prelezenia som sa dostal k špáre a kvôli platni som musel vyzuť mačky a pokúsiť sa nájsť aké-také stupy, aby som to dokázal preliezť. To sa mi však nepodarilo a na rad prišla technika, prvýkrát som bol nútený háknuť dosť dlhý asi 10metrový úsek, v ktorom som sa tiež pekne vyhral a vytrapil. Asi sa to hákovanie nejak podvedome prenieslo z chlapcov v diretke a šiel som na to i ja.  Postup friend, karabína, jedno lano, ďalší friend, druhé lano, občas šlinga na nohu sa osvedčil a celkom mi išiel, vypadol som len pri zakladaní druhého friendu, no ten prvý ma zachytil. Postupne som minul takmer všetok materiál a keď som toho už veľa nemal, prišiel úsek ktorý sa už dal liezť voľne. Zvláštný pocit keď ma človek opustiť pohodlie techniky a ísť opäť do lezenia s možnosťou ďalekého pádu, bolo to divné, akosi sa mi nechcelo, no inej šance nebolo a tak som liezol ďalej. Po mojom teda technickom lezení som nakoniec doliezol na štand a s poslednými skobami zhotovil štand a svoje prvé A2 som mal za sebou. Wolfer to rýchlosťou blesku vybehol a vravel že dalo by sa aj voľne, len by sa trebalo dosť vyhrať a mať samozrejme monohrot do tej platne, kde mi môj dvojhrot na mačkách bol málo platný. V lete v lezečkách by to šlo určite na pohodu, no zima je zima. Po tejto dĺžke sa zdalo že by to už malo pustiť, no zdanie občas klame a pravé teraz bolo to občas. Wolfik akosi nemal deň a necítil sa vo svojej koži a tak som poriadne nestihol ten strach uvedomiť a predýchať a už som ťahal ďalšiu dĺžku, dúfajúc v to, že bude posledná. Ďalšia špára a vpravo platňa spôsobila ďalší krátky háčik A1 a dĺžka pokračovala vľavo ubiehajúcou rampou, ktorá sa zdala v pohode, no vľavo vyčnievajúci vzduchopriestor nedával veľa šancí na pohodové lezenie a veruže trebalo ešte čo to poliezť a kde tu sa objavil aj 5+kový úsek. Po zhruba 5Om keď už lano neposlúchalo som bol nútený tesne pred vrcholom a pred zotmením sa zaštandovať. 3friendy, jedna skoba zaručovala, že do doliny sa poberať nechceme a že tých pár metrov na vrchol už zvládneme. Po takomto psycho lezení som bol dosť psychicky vyčerpaný a dúfal som že Wolfer poslednú dĺžku potiahne. Chvíľu to vyzeralo a už som skoro aj povedal že pôjdem ja, no nakoniec sa Wolfer odhodlal, všetok nasporený morál pozbieral a vybral sa dokončiť a dotiahnuť to dokonca. Bol som celkom rád. Wolfer si zobral moju čelovku a v šere nastúpil. Vyzeralo to tak že treba prelieť nepríjemný flek a potom to už pôjde. Po Wolferovom odlezení asi 7m som začal vzývať všetkých svätých, aby to Wolfer prebojoval, scéna ako z filmu, Wolfer hrabe nohami, zbrane v trávach, jedna pomaly šmýka, druhým trsom trávy pomaly prechádza hrot čakanu a ja tŕpnem na štande a čakám čo sa bude diať. Čo by nasledovalo ak …, sa mi premieta hlavou, hnusný 15 metrový pád do kyvadla dole pod stenu kde by som ho ani nevidel. No nič také sa našťastie a chvalabohu nekoná, katastrofický scenár sa nenaplnil a Wolfer nohu vyhodí hore a už je dobre, ešte pár metrov a dáva tutového bonga. Super už je to lepšie, nasledujú ďalšie ošemetné kroky, friendik do špáry, mini traverz do tráv a terén sa pokladá a ja cítim rýchly ťah lana, čo znamená, že už je dobré. Veru, užil si v tej poslednej dĺžke toho adrenalínu Wolfer dosť a poriadne sa za tmy vytrápil. Na záver pekne zabojoval a dotiahol to dokonca. Ja som už drkotajúc zubami rozmýšľaľ ako budem bez čelovky zvárať v poslednej nepríjemne vyzerajúcej dĺžke. Bolo to však už skoro jedno, bol som na druhom a tu sa nič nerieši, až na to že som nesmel vypadnúť a dostať sa kyvadlom do previsu. Nestalo sa, bonga som oplakal, nechal ho tam a po tme za trblietania sa nádherných hviezd nadomnou som  celú dĺžku na prekvapenie preliezol a spolu s Wolferom sme sa ocitli v sedle za Pravou (Kollerovou) vežičkou a čakal nás zostup dole Sawického depresiou. Wolfer ma spustil na do depresie a ja som mu v stene aby mohol zlaniť pekne zabil skobku a dúfal, že vyzdrží. No a pri schádzaní si do nej aj odhupol a následne zlanil. Zopár metrov dole depresiou, v doline za jazerom vidím dve motajúce čelovky a dúfam že tie naše ich budú tiež nasledovať. O chvílu som sa ocitol na svahu pod Mníchom a čakal na to Wolferove zlanenie. Pozerám hore na Wolfa a zrazu počujem jak sa niečo gúľa dolu svahom a okolo mňa presviští. Volám na Wolfera dúfajú, že sa zachytil, na moje prekvapenie sa Wolfer ozýva zhora, že je ok. Dozvedám sa že povolila skoba, no našťastie meter nad snehom a Wolfovi sa nič nestalo. Prah nebol vysoký ale i tak, mal som lepšie zabiť tú skobu, možno že sa vytrhol kameň, v každom prípade takýchto školáckých chýb sa treba vyvarovať. Odniesol si to len Wolferov zadok, našťastie, keď si ho pri páde trošku oškrel o skalu. Tak toto bola bodka za našim celodenným horolezeckým pôsobe ním. Vlastne ešte nie, Wolfer zistil že sa mu pri páde odtrhla bunda, a tak sme zobrali len batohy a nechali lyže v doline s tým že sa na pátraciu akciu vydáme ráno. O 11 v noci sme sa dovalili na chatku kde nás už čakal pofajčievajúci Dino vonku  a Janko na chatke. Ostatní už drvili spánok a chystali sa tak na nasledujúci deň. S chlapcami sme si vymenili to čo, kto a jak sa liezlo, vypili litre vody a nekompromisne zaľahli a odfukovali až kým nás neprebudilo štrnganie materiálu. O nejakej 8 sme vstali aj my a pobrali sa pátrať po bunde. Ešte sme ani neprišli k lyžiam a kde sa vzal tu sa vzal, bunda si leží v snehu. Super, bundu máme, ostáva už len pofotiť, pobaliť a spoločne s Považanmi valíme dolu. Poslednú dávku adrenalínu si dávame na lyžiach dole Bielovodskou a v peknej rýchlosti len čakáme kedy a kde to s nami švacne. No nešvaclo a my tesne stíhame horára, ktorý ide dole a naskakujem do jeho jeppu. Janko šiel posledný, a tak odvoz nestihol a ako povedal Dino, musel si to vyžrať do konca. Na Lysej naše snaženie, lezenie, nalezené a nabehané metre splachujeme skvele padnúcim pivkom. Čakajúc na bus, debatujeme s Poľkou a v buse si všetci na seba dávame kontakt. Čo dodať na záver. Ktovie ako bude zima pokračovať, no vyzerá tak, že sa blíži jej koniec. Myslím si, že zimnú sezónu sme zavŕšili pekným bonbónikom v podaní vylezenej varianty cesty Poľský komín,  a dostatočne sme si užili všetkého čo zimné lezenie obnáša. Horám zdar kamaráti.   

                                                                                           Šaky.

 8 total views,  1 views today