Čierna Javorová alebo ako nás voda vyhnala

| 0

Čierna Javorová dolina.                                                                                  7.3.2007

 

Korienok (Ján Kořínek) sa mal vrátiť zo školy z Prahy, ja som mal v škole voľno, a tak bolo jasné že konečne podnikneme niečo aj spoločne. A tak sme aj vymýšľali, že čo kde ako, Glejduru na Westerov štít, zlaniť štrbinou a dať si Stanislawského, no nakoniec sme tieto smelé plány zmenili a vyrazili opäť s plnou poľnou naprieč javorovou dolinou, kde sme na chatke stretli kamosov z SL Zamkyho a Kuba a Mira z HZS. Prehodili sme slovko, dva a už aj som prášil za skialpovým machrom Korienkom, čo nebola až taká sranda, keď sa mi zakaždým vypínalo viazko a testovalo tak moju  trpezlivosť. Po troch hoďkách zdola sme sa ocitli pod stenami v Čiernej Javorovej a Korienok v predstihu stihol vykopať aj pekný biváčik. Po následnej obhliadke stien , možných teoretických plánoch o prvovýstupe a o tom čo liezť sme si išli dať cestu Tatarka, klient na Predný Ľadový Hrb s tým že zajtra si dáme Stanislawského na Malú Snehovú vežu. No a spokojný sme si ešte pri vetre každý ponaháňali svoju karimatku a za prečudesných veterných zvukov, keď sme sa obávali či nás nejde zraziť nejaký naklaďak sme teda kráčali pod nástup našej cesty. Prvá dĺžka ľadovo-snehovej kaše v kúte z ktorého sa po skalách liali potoky vody dávala tušiť aké to bude ďalej a ako bude v ostatných stenách. Darmo, dole hlásili +16°C, no mysleli sme, že hore to nie je až také zlé. Po prvých metroch som mohol rukavice žmýkať, no nevadilo, cesta nebola dlhá a tak sme pokračovali ďalej. Po dolezení druhej poslednej dĺžky sme si povedali že ideme ešte hore, veď vrchol je vrchol. A tak sme ešte natiahli tri dĺžky, z ktorých prostredná ponúkala aké také lezenie v nie veľmi odistiteľnom teréne, keď všetko kde som chcel zabiť skobku sa hýbalo. Po tejto asi 60m dĺžke za 4+, dotiahol Korienok naše narovnanie cesty Tatarka, klient, 4+ do Prednej Ľadovej Brány. Hore v bráničke sme sa rozhodli kvôli zlým podmienkam a kvôli tomu že plavky a šnorchle sme nechali doma, nebivakovať, ale otočiť to dole, domov. Prišli sme späť k veciam a čo nevidíme, strecha nášho bivaku je roztopená, tak to bol už naozaj klinec do rakvy, ešte keď sme zbadali ako pečie do západnej steny Malej Snehovej veže rozhodnutie bolo na mieste. S ešte ťažším batohom, keďže lanko pekne nasiaklo vodou sme si to valili dole dolinou s cieľom stihnúť bus a Korienok hlavne obchod, aby sme mohli doplniť tekutiny. Obidve veci sme našťastie stihli. Tromi fľaškovými pivkami sme tekutiny doplnili a ani sme sa nenazdali a sedeli sme v buse a viedli nekonečné horolezecké debaty. Tak sme teda dopadli, nakoniec sa bivak v severe zmenil na kondičnú jednodňovku s plnou poľnou hore, 5 dĺžok pohodového lezeníčka a poď ho späť dole. Za pekných 11 hodín sme to teda otočili aj s prechádzkou popod Snehové a Ľadové veže. Som zvedavý ako bude v Bielovodskej, ale ružovo to nevidím,neviem či si nevezmem lezky J. Horám zdar priatelia.

                                                                                                                      Šaky

 15 total views,  1 views today