6, A2 na Zadnú Baštu voľne.

| 0

Ďalší skvelo prežitý víkend sa niesol v znamení sústredenia na Popradskom plese, kde sa stretla partia dobrých lezcov  a cela chata praskala vo švíkoch. Členovia klubu HK Jasná mali sústredenie, no a ja ako Wolferov spolulezec som sa tam akosi priplietol tiež, no a ujo Kepeň bol taký láskavý, že mi tento pobyt sponzoroval, a tak som mal o nocľah, no hlavne o dobrú partiu postarané. V piatok okolo deviatej večer sme už všetci popíjali svorne pivko a ja som sa zoznámil s osádkou horolezcov, s ktorými sme riešili ako už býva zvykom, že čo zajtra. Nakoniec sme si vybrali cestu Pravá cesta pravého piliera 6, A2; Kulhavý, Romanovský, Slováček na Zadnú Baštu.

No a kedže ráno boli budíčky nastavené na skorú rannú hodinu pobrali sme sa spať. Po hodine počúvania zvukov chŕŕŕ chŕŕŕ sa mi podarilo zaspať, no ani som sa nestihol prevaliť na druhý bok a už namiesto chŕŕŕ som počúval cŕŕŕn kdejakých mobilov. Prvá várka vstala o 2:15 a i napriek ich tolerantnosti a balení sa na chodbe sa im nás podarilo zobudiť, keďže zabudli tak trošku na tú chodbu zavrieť dvere. Nič to, aspoň sme si privstali aj my a mohli tak za tmy vyraziť smerom na našu Baštu. V tesnom závese za nami sa na pešo vybrali aj Miro Sim a Tomáš Vaverčák, ktorí síce stále tvrdili že idú lyžovať na Štrbské, no nakoniec čuduj sa svete nastúpili hneď o cestu vedľa nás do populárneho Zamkovského. Po našom nástupe vľavo od nás nastúpil na  pilier Dino Kuráň s Jankom Šofrankom, a tak nás na tej Bašte bolo veru dosť, čo bolo super. Mňa s Wolferom čakali prvé dve dĺžky za A2 a potom to mal byť už utekáč. Počasie vyzeralo celkom fajn, hore pekne a dole inverzia, a tak sme sa mohli tešiť na pekný deň. Wolfer sa pekne vyhral s prvou dĺžkou a 5,A2 dal voľne za 6. Po ňom som sa za pozorovania nejakých ľudí pekne vyvesil len do zbraní aj ja, mačky trošku zaškrípali v platni, zbrane do parádnych špárok, hop šup a som na štande, kde tentokrát čaká  rozlúsknutie oriešku A2 na mňa. No nevyzerá to až tak strašne a tak sa už aj teším ako si s tým poradím a ako to budem riešiť. Mierne previsnutá stienka asi 6 metrový problém. Zatĺkam v dobrom mieste prvú skobu, no na to aby som sa do toho odvážil to chce ešte jednu trochu vyššie. A tak špekulujem a hľadám miesto na ďalšiu. Potenciálne miestečko sa našlo a tak moj hlavový počítač vyhodnocuje celý nasledovný postup: vyzuť mačky, zobrať skobu do ruky, kladivo povoliť na celú repku aby viselo nižšie a dosiahlo vyššie pri zatĺkaní. A tak som aj tento postup použil. Vyzul som mačky, založil zbrane, zobral skobku, držal som sa na pravačke a opatrne vložil skobu do špárky, rýchlo vymeniť ruky  a správne buchnúť, aby skoba nevypadla. Bum, bum, a podarilo sa skoba je tam, istenie mám, tak teraz len poď ho hore po celkom dobrých chytoch. V závere, kde prechádzala skala do tráv sa však madla vytratili a ponúkali sa mi už len stisky a jeden obzvlášť dobrý aj na bočák, tak som ho chytil a zistil, že je iba primrznutý, no čo už som mohol robiť, neostávalo nič iné len dúfať a rýchlosťou blesku vytiahnuť zbraň a zaseknúť do trávok. Našťastie šuter podržal, zbraň som zasekol, nohy vytlačil hore a vyhol sa tak pádu. Nasledoval ešte mini trávový kútik a ďalšia A2 bola prelezená voľne. Nebola to ťažka A2, a po Wolferovom preleze sme sa zhodli na tých 6+. Najťažšie sme mali za sebou a nasledovať mala už pohoda. Wolfer sa však s ďalšou nepríjemnou dĺžkou v dosť položenej platni riadne vyhral ked musel hľadať kusky trávy ako lesná zver v zime pod snehom. Touto dĺžkou sme dorazili pod steno kde mal byť malý komín, no kde nič, tu nič, a tak sme dali na radu skusených starých harcovníkov a ťahali sa stale doľava a keďže sme za hranou piliera počuli chlapcov vedeli sme že sa máme stretnúť, pretože asi v polovici steny sa táto cesta naša napája do Zamkovského, a tak som štvrtú dĺžku potiahol riadne doľava vpodstate podľa schémy. No a na pilieri som našiel starý štand, kde sme sa stretli s Mirom a Tomášom a spoločne pokračovali daľej s cieľom nájsť spomínaný utekáč.  Wolfer vytiahol peknú asi 5kovú 55m dĺžku na veľkú rampu pod výrazný klembový previs. Odtiaľ som sa pobral na skusy ja, medzitým sa však už dávno počasie pokazilo a nás zastihla taká hmla, že vidieť toho moc nebolo. Nevedeli sme teda kam, keďže po nákrese ani stopy, i keď sa Miro snažil niečé vykukať, nevykukal nič, a tak som natraverzoval za hranu kde vyzeralo take 5kové lezenie ponad klembu takou pravo utekajúcou rampičkou, no nevedel som čo bude ďalej a tak som natraverzoval ešte nižšie za ďalšiu hranu s tým, že spravím štand a zdrháme. No a tak sa aj stalo, nebol som moc nadšený, tým že ideme dole a štvalo ma že sme neskúsili pokračovať, no rozhodli sme sa tak všetci. Predtucha bivaku v takomto počasí asi spravila svoje, no a ako sa vraví, v ten deň sme na to jednoducho nemali gu..gu.. guráž. Následne sme na dva zlaňáky zo šlíng poza balvany zlanili cestou Andráši, Puškáš do výrazneho snehového žľabu a ním na zadku pekne dole skoro až k batohom. Večer akoto už pekne býva a horolezci sa rozutekaní po horách pekne zíjdu na chate, porozprávajú čo a ako a pri dobrom pivku a nejakej tej fľaši pálenej sa začnú rozprávať super, mega neuveriteľné historky a všetko sa to točí okolo lezenia. Presne tak to vyzeralo aj večer na Popradskom plese. Super atmosféra, spoznanie nových ľudí, dobrých lezcov a ešte väčší zápal do lezenia, keď človek počúva to všetko, čo, kde, kedy, ako a s kým… . Hlavou som stále bol v tej Zadnej Bašte a hútal, že ako sme to mali liezť. V tých rokoch 60..atď chlapi horolezci chceli dosiahnuť vrchol, o to išlo a je to vidieť, neváhali i zabivakovať, 1,2 či 3 dni. No a dnes, asi sa to už nejak vytratilo, neviem, sme pohodlnejší, alebo, menej skúsení, či odvážni, či sme len nemali deň. Neviem, no v danej situácií sme sa rozhodli tak, nevadí, snáď budeme nabudúce odvážnejší s väčšou chuťou do zdolania hory J. Na druhej strane ma tešilo aspoň to, že sme to dali voľne a našu cestu preliezli. Nabudúce si dáme celého Zamkovského a máme to.

No ale späť k večeru, náladička bola dobra, hodina pokročila a po vyhnaní nás 2hodiny po záverečnej sme sa uchýlili do útrob našej izby, kde sme pokračovali a kde si Dino pekne zafilozofoval, a čo to sme spolu prehodili o tom našom slovenskom lezení. A keď sme už nezvládali debatu Dino vs. Miro a vzťahy mužov a žien, kapitulovali sme s Wolferom a zahájili sme protestný spánok. Nasledujúce ráno, teda pár hodín neskôr sa dovalil Dino, že máme isť liezť, asi bol ešte v náladičke a dúfam že sa mu v Galerii Satana liezlo Stredom steny 5,A2 dobre. Takto sme naňho mysleli keď sme pri šľapaní Zlomiskovou dolinou predýchavali včerajšok. Vyšlapali sme si to v meniacom sa počasí, hmla, jasno, hmla jasno s víťazným koncom jasna na výšvih kde sme pekne mali ako na dlani Ošarpance, Dračí hrebeň a ostatné skvosty. No a na záver príjemná lyžovačka dole dolinou v peknom prašaniku, kde som si aj troška zalyžoval. Bolo to skvele i keď nie v lyžiarkach ale oproti preplneným vlekom lyžovačka uprostred tatranských štítov je proste nezabudnuteľná a neporovnateľná. Po príjazde na chatu sme teda zobrali batohy na plecia rozlúčili sa a ja nažhavený na ďalšie zimné lezenie som hútal plány na ďalší víkend a rozmýšľal o tom ktorý mám už za sebou. Týmto ďakujem ešte raz klubu HK Jasná a všetkým jej členom za super akciu. Taketo akcie sú vážne skvelé, ale to my všetci horolezci veľmi dobre vieme. Nech je takých akcií čoraz viac a nech sa hlavne pekne a dobre lezie, hore až na vrchol. Už teraz sa teším na ďalšiu stenu, čo to bude uvidíme. Tak horali, horám zdar.                                              

                                                                                                                                    Šaky.            

 5 total views,  1 views today