Potmehúti v Javorákoch. 7. – 10.1. 2007

| 0

Výjazd do Chamonix sa síce kvôli zlým podmienkam a plusovým teplotám presunul na neurčito, no naša chuť po lezení sa len tak jednoducho presunúť nedala, a tak sme i nie vo veľmi prívetivom počasí vyrazili na týždenné dobrodružstvo pod Javoráky. V nedeľu ráno sme si to namierili s plnou poľnou Javorovou dolinou a v miernom mrholení sme sa radšej zabivakovali na verande pred chatkou, aby sme nemuseli moknúť pod stenami Javorových štítov. Po ceste sme stretli horára s kamarátom a vysvetlili sme mu v skratke náš plán. Trošku na nás pozerali udivene, že kam to ideme za takého počasia, no asi sú už na podobných čudákov zvyknutí. Po nejakej tej chvíľke sme sa zložili do verandy, čo to zahryzli, pretriedili matroš a vydali sme sa obzrieť si to, čo by sme mohli zajtra liezť a zaniesť veci pod steny. Po príchode pod steny nám trošku úsmev primrzol, i keď nie zo zimy, ale z pohľadu na majestátne Javoráky a na ich osnežené steny. Podmienky teda vyzerali na nič, moc vytečeného nebolo, zato zasneženého habadej. A tak sme začali reálne rozmýšľať nad tým do čoho sa pustiť. Že to nebude Komín Bednárovcov nám bolo jasné, no chceli sme tu vyliezť aspoň niečo. Takmer som sa aj zmieril s tým že tu nič nevylezieme a pochopil som prečo je to „aspoň niečo“ teda hocičo vylezené v zime v Javorákoch také hodnotné. Ďaleký prístup, veľa snehu, 400m steny Javorového múru, krátke dni, no proste veľa veci ktoré vám moc nehrajú do karát. Veľa sme toho nenahútali a pobrali sa radšej do nášho bivaku, že sa dohodneme tam za svetiel čeloviek, a tak sa aj stalo. Navarili sme čaj a prehrabovali sa nákresmi a schémami a hútali, že čo by sa asi tak dalo, no a keď človek nevidí stenu tak sa vyberá jednoducho, a tak sme si rýchlo vybrali i my. Mala to byť cesta Myslivcová, Páleníček,V-,leto. A keďže sme mali vybraté pobrali sme sa za jemne mrazivej noci spať. Ráno zvoní budík o 4:30 no vstávame až o 5tej, hodíme do seba chlieb so škvarkovou pomazánkou a tmavou nocou šliapeme pod stenu. Ešte za tmy prichádzame k batohom a hľadíme na nami vybratú líniu. Zasnežené platne, kolmé až previsnuté skalné pasáže nevyzerajú veľmi lákavo, a tak len krútime hlavami a hútame ďalej, že čo, kde, ako. Pritom už začalo svitať, čas pokročil a trebalo konať. Rozhodli sme sa teda vyliezť niečo na pohľad leziteľné. Vyhliadli sme si líniu, zobrali len to najnutnejšie, veď sme šli len krátky ľadík a zopár dĺžok. Vtedy sme však ešte netušili čo sa z tohto nevinného kvaku vykľuje. Pomaly sme teda začínali písať náš príbeh a odkrajovať prvé metre. Asi po hodine brodenia snehom sme sa dostali pod ľadík a pod prvú dĺžku našej cesty. Wolfer ako veľký holdovač ľadov si ho na dve moje nové šrúby vychutnal, zatiaľ čo ja som sa kochal okolitou primrznutou nádherou pripomínajúcou andské velikány ako niekde na Huascaráne. Po Wolfovi som si konečne po roku vychutnal, teda skôr vytrápil s niektorými krátkymi kolmými úsekmi asi tak za WI 4. Nasledovali 3 dlžky  strmých snehových polí, v ktorých som sa cítil ako himalájista,  4kroky, oddych, dalsie 4 kroky v hlbokom 1,5m snehu. Po nich dve dľžky traverzu pod samotné lezeníčko v kolmých trávach. Poradie vyšlo na Wolfera a ten sa do toho pustil, predieral sa nahor a s minimálnymi možnosťami zaistenia natiahol peknú 5kovú dlhú dľžku. Ešte pred touto dĺžkou sme si vymenili jednu zbraň, pretože Wolferov hrot sa jemne kýval a nechcel riskovať jeho zlomenie ako prvolezec. A tak som sa do tých trávok pustil aj ja. Celkom to šlo až kým sa mi v jednom kolmom mieste neseklo zboku lano. Chcel som ho uvoľniť, držal som jednu zbraň zaseknutú v tráve, druhou rukou som popotrhaval lano aby sa odseklo a čuduj sa svete za chvíľočku sa tak super odseklo. V momente jak som začal mykať lanom strelila mi zbraň z nedržiacej trávy a už som sa húpal v lane, v zimných Tatrách prvýkrát, zaujímavý to pocit. A tak sa húpam, zbraň 4 metre nado mnou, no a lez s jednou v kolmých trávkach, no Wolfer ma nejak podoberal a ja som sa dostal k svojej zbrani a doliezol na štand. Po tomto páde som sa do ťahania ďalšej dĺžky nehrnul, a tak sa sám navrhol Wolfer bez toho aby som niečo povedal. A tak som bol v danej chvíli aj rád, pretože som tým trávam akosi neveril. Wolfer natraverzoval vpravo asi 5 metrov, zatĺkol skobu a valil si to mierne položeným snehovo, ľadovo, trávovým kútom pričom liezol nadomnou a na mňa sa valili pekné snehovo-ľadové lavíny, pres ktorými som mohol len skloniť prilbu a dúfať že ma nič netrafí. Zdalo sa že to je nekonečné, jedna preletela, chvíľočku ticho a po nej ďalšia a ďalšia. Malé kúsočky mi občas pristáli na prilbe a jeden väčší i na zápästí. No našťastie to nebolo nič vážne, tak ako aj v prvej trávovej dĺžke keď okolo mojej hlavy asi pol metra preletela ľadová pneumatika. Po prelezení tejto dĺžky sme mysleli že už máme všetko za sebou a už len vybehneme snehovými žľabmi na vrchol, no také jednoduché to nebolo. Nasledovali ešte dve dĺžky v strmých snehovo-firnových žľaboch a jedna v peknom 75° firne. Po tejto dĺžke sme boli na dosah vrcholu, lenže i na dosah tmy. Začalo sa stmievať a Wolfer začal ťahať dvanástu, jednu z posledných  dĺžok.Pred nami boli snehové, strmé žľaby končiace previsnutými serakmi. Tadiaľ teda asi cesta neviedla a tak Wolfer zabočil doľava na pilier a skutočne statočne takmer potme dobojoval túto ťažkú a nezaistiteľnú dĺžku, pričom asi na 50m zabil jednu trávovú skobu a zaštandoval na dvoch zbraniach. Ja som sa za ním už ponáhľal a v úplnej tme som zisťoval, že miestami 5kové kroky a nasledne 4 po nezaistiteľnom pilieri si Wolfer skutočne užil a prejavil riadnu dávku odvahy. Trávovu skobu sa mi vybiť nepodarilo a tak som ju nechal tam, keďže mi Wolfer zakričal, že on tam má vážnejší problém. A tak som si pomyslel že ktovie kde v prdeli sme to vyliezli a že pod nami sú nejaké kolmé zrazy, no našťastie to nebolo také zlé a pred nami bola posledná snehová dĺžka na vrchol cez kolmý a mierne visiaci prevej, ku ktorému som sa dostal a pomaly začal cezeň prevaľovať, no len čo som zasekol zbrane na vrcholové plató privítal ma naraz vetra a snehu rovno do tváre. Po chvíli boja a vyložení päty som sa celým telom ako vrece zemiakov prevalil cez prevej a bol som rád že sme na vrcholovom javorovom hrebeni vpravo od Prednej Javorovej veže. Wolfer sa tak ako ja prevalil na hrebeň a isto iste bol rád že už o tejto nočnej hodine nie sme v stene. Boli sme síce radi, no boli sme iba v polovici. Čakal nás ešte nočný zostup neznámym terénom s čelovkami svietiacimi na max. 4 metre. Keďže moja svietila lepšie pobral som sa prvý na 60m od Wolfera naviazaný vpred po hrebeni. Hľadaním cesty na hrebeni za zavíjania nepríjemného vetra sme strávili asi hodinu a pol. Potom sme si povedali že musíme za hrebeň do závetria a tak sa začal náš pomalý krok do tmy. Cítil som sa ako vo filme Pád do ticha, keď mi Wolfer  povoľoval lano a ja som pomaly opatrne krok za krokom zostupoval snehovými svahmi 70,miestami 80 stupňovými svahmi a dúfal že sa to s nami neodtrhne. No naštastie podmienky boli dobré a lavíny moc nehrozili. Po niekoľkých dĺžkach dole sme narazili na problém kolmé steny pod nami vľavo i vpravo. No vpravo som zbadal snehový položený žľab medzi dvomi stenami a dúfal som, že nás prevedie pomedzi tie steny. Akýsi vnútorný hlas mi našepkával, že ideme dobre a tak sa naša nádej na to, že sa vyhneme bivaku stále zvyšovala, až kým sa ten môj snehový žľab tiež neskončil a podomnou sa objavila kolmá stena. Čo teraz, späť sa moc nedalo kam a ani sa mi nechcelo. Ostávalo len jedno zabiť skobu a dúfať, že 60m lano bude dosť. No i keď v tme dalo sa tušiť, že by lano malo dostať na snehový svah. A stalo sa jak som povedal. Zabil som jedno učko dobral Wolfera a zlanil peknou 40m kolmou stenou s 25m ľadom. V tej chvíli som vedel že máme vyhraté. Dostali sme sa do Žabiej dolinky Javorovej. Odkiaľ sme už celkom v pohode po snehu zišli a prešli Malým Žabím Javorovým plesom, ktoré bolo pod snehom a následne pomedzi kosovku na nami vyšliapaný chodník. Na chodníku ako to už býva zvykom sme si podali ruky a na našich tvárach sa zjavil blahodarný a šťastný úsmev. Po 6 hodinovom zostupe sme dorazili na chatku, vypili čo sa dalo, zajedli a ani nevieme ako ležali sme a odfukovali v spacákoch.

 

 

Po 18 hodinovom záťahu niet divu, po 13 vylezených dĺžkach našej cesty, zrejme prvovýstupu, ktorý sme  výstižne nazvali

POTMEHÚTI, V, ľad WI ,4+,13dĺžok, 500m. V utorok ráno sme sa vrátili po lyže, ktoré sme nechali pod stenou a deň strávili varením dobrôt a hútaním, že čo ďalej, i keď sme boli dosť dobití, takže to bolo viac menej jasné. Podmienky sa však tiež dosť pokazili a od toho tepla sme večer nemohli ani zaspať. Kvapky kvapkali zo strechy celú noc a to bolo tiež znamenie aby sme sa pobrali domov. V stredu ráno sme teda pobrali nohy, teda batohy na plecia a spokojní sme si popíjali pivečko v buse smerom domov a tešili sa z prežitého dobrodružstva.

 

P.S. Počas výstupu v stene som si vravel že liezť v Javorákoch je vážne bláznovstvo a že už sem neprídem, akonáhle sme sa dostali na chodník a vyspali vravel som kedyže sem najbližšie prídeme  a vylezieme niečo na Rohový hrebeň v Javorákoch? Nuž, sú to čudáci tí horolezci.

 

Horám zdar kamaráti.