Blazene ticho a odlahlost Severu.

| 0

Piatok 6:22, "Saky ak chces prid do javorky na chatku" , znela sprava, ktoru som obdrzal od Liptakov, a ktora ma razom postavila z postele na nohy. V danej chvili neexistovalo nic ine, iba vidina super straveneho vikendu v severnych tatranskych stenach poblizku Javorovej doliny. Slnko pomalicky ukoncilo svoju dennu put oblohou a ja s Wolfom sme nastupili na dobrodruznu nocnu prechadzku Javorovou dolinou, cakajuc na to odkial na nas vybehne nejaky ten macko. Nase obavy hned naplnili 3 typci, ktory nas upozornili na to, ze poculi 2 medvedov. A tak celovky na hlavy a hor sa napriec medvedej stezke.Asi po 20 metroch zastavujeme a svietime na neznamy objekt pripominajuci medveda a berieme nohy na plecia. Po chvilke Wolfovho uvazovania v style: ja tam nejdem, podme sa radsej opit a pojdeme rano sme sa nakonic predsalen odhodlali a kracali dalej. K tomu nam dopomohlo i stretnutie dalsich dvoch kamosov z Liptova, ktory mali ten isty smer ako my a po posilnenii demanovkou uz nebolo co riesit.Nakoniec sa z predpokladaneho medveda vyklul maly ihlicnaty stromcek. Celu cestu sme sa snazili rozpravat aby nam cesta rychlejsie zbehla a medvede aby nas poculi. Po 2 hodkach sme dorazili na chatku kde nas pri plapolajucom ohniku privital zvysok. V 8clennom zlozeni sme co to popijali a debatili pri ohniku, az kym nas kosti neozjabali. A tak sme zalahli do nasich brlohov a tesili sa na zajtrajsie lezecke rano. Ja s Wolfom sme sa podujali na 1 opakovanie v podstate neznamej cesty Tatarka,Jurecka, Michalko, V+ na Prostrednu Snehovu Vezu a Janci s Vanom sa rozhodli pre Cervanov pilier  v Javorakoch. Posledny septembrovy den ako stvoreny na lezenie a pohyb tatranskymi kosodrevinovymi a zulovymi nadherami. O 6 zazvonil budik a ozvalo sa len : Vana daj na pol 7, o pol 7 zazvonil budik a ozvalo sa, Vana daj na 7, no ale to sme sa uz nejak premohli a zobudili nase lenive telicka a vyrazili na asi 3 hodinovy nastup pod stenu. Cisty alpinizmus, uvodna prechadzka Ciernou Javorovou dolinou bola este ako v ruzovej zahrade, potom nasledovalo 3 solo lezenie travami a volnymi sutrami do Ladovej dolinky s exponovanym asi 80 metrovym zrazom. Po tejto milej uvodnej pasazi dalsich 15-20minut polozenymi 30 stupnovymi platnami az sme prisli pod nastupovy kotol, kde bolo treba vyliezt 1dnu 4kovu dlzku, co sme uz radsej solo nepokusali a dalsiu pol hodku opat solo v miestami 3-4kovom terene. Az sme sa nakoniec dostali pod samotnu asi 200 metrovu prijemne vyzerajucu clenitu stienku a mohli sa opat naviazat a navesat tolko zboznovany,strngajuci a ligotavy matros.Kedze Wolfo sa odtial vratil pred mesiacom kvoli burke s neporizenou nechal uvodne tahanie na mna. Zaklad bol dostat sa do vyrazneho kuta, kade, no kade lahsie alebo proste lez rovno ono tam daco bude, a tak som tieto dve cenne styly spojil dokopy a vzniklo z toho narovnanie Tatrarku za VI. Prva 50 metrova dlzka bola nadherna, hlavne jej zaver ked som si to strihol stredom platne cez previstek. Cela pasaz mi pripominala klucovy flek v Estogovi, najprv spara na spodaka do ktorej som priliezol po prelezeni platne a konecne sa mohol zaistit. Nasledovalo vykopnutie nohy na hranu previsu a odtial peknymi skrabkami s nohami na trenie traverz vpravo do uz dobrej sokolikovskej spary.Fakt nadherne, pocitil som, ze som musel pouzit za stipku moralu. Standoval som v pripravenom Wolfovom 2skobovom stande z minula a vychutnaval si druhu kutovu dlzku z vsakovakymi tvarmi hran, kominikov a spar, a tak som sa opat vyhral a po zisteni ze doslo lano som bol nuteny zastandovat. Zrazu nastalo to krasne ting ding ding ding a tutova skobka-nozovka bola na svete.Pre pripad poistit cokom a super stand bol hotovy.Skvele to horolezectvo, ides kade chces, zakladas kde chces, robis si standy kde chces, tahas super dlhe 50-60m dlzky,riesis a vymyslas vsakovake technicke finticky, obcas sa klepes strachom, posilnujes psychiku a moral, obcas si vravis, tak teraz som v prd… teda v riadnej kasi, no akosi stale sa z toho vykluckujes a spominas, bolo to fajn. Tretia dlzka je uz v znameni jednoducheho lezenicka a dava tusit ze vrchol je blizko.Robim opat stand, davam dva mikrofriendy, a zatlkam jedno ucko-skobku.Do severnej steny sa oprelo slniecko,vau aka to nadhera v tychto odlahlych a nepristupnych dolinach, kde okrem svistov, kamzikov a inych tvorov zavita obcas i clovek a zavitali sme i my. Poslednu dlzku taha Wolfo a ja vyuzivam fotogenicke lezecke polohy a robim par obrazkov. Po chvilke sa ocitame na vrchole Prostrednej Snehovej veze, kde vcera stali Janci s Vanom, a tak po 14 rokoch zazila nasa vezicka na svojej hrudi opat trosku aktivity.Na vrchole zajedame a pozorujme zriedkavy to jav vidmo. Je okolo 14tej hodiny a nas caka krkolomny zostup dole do Baranej dolinky. Rozbitym a travnatym prudkym svahom opatrne zostupujeme, pretoze kazdy chybny krok moze byt osudny.Pokial sa da ideme travami a tam kde zacina zraz traverzujeme do zlabu, kde Wolfa skoro zabil padajuci suter, ktory kde sa vzal tu sa vzal ako blesk z jasneho neba roztriestil sa mu asi 10cm od nohy a zmizol v utrobach zlabu dole v dolinke.A Wolfo s kludom Anglicana, pohodka zijem ta zijem, sak ma netrafil a tak akoby sa nic nestalo pokracujeme dalej a sledujeme ostrost a strmost severnych este nedotknutych stien. Pod Malou Snehovou vezou oddzchujeme a napchavame sa cucoriedkami.Po hodinke prichadzame na chatku kde stretavame uz len 2 dievcence Vladku so Zuzkou, ktore sa prave vratili z krasneho treku. Vecernu idylku na chatke spojenu s rubanim dreva do piecky, so zjedenim vsetkeho co ostalo sme si patricne vychutnali a o pol 9 sme uz statocne odfukovali v postielkach.Opat raz sme zazili super vydareny vikend a potvrdili pravidlo, vsade dobre v Tatrach najlepsie. V krasne nedelne rano sme vzali nohy na plecia a odcupitali, luciac sa pohladmi na majestatne nedotknute a odlahle steny severu, z ktorych srsi tolko v dnesnom svete chybajuce  ticho a pokoj.

V nedelu sme sa dozvedeli ze Janci s Vanom nakoniec po tolkom dohadovani spravili kdesi, cosi, teda prvovystup. Takze chlapci gratulacia.

Horam zdar priatelia.