Tradícia jari.

| 0

Býva už nepísaným zvykom a pravidlom, že každoročne začíname vyčíňanie na skalách na Dreveníku. Táto prekrásna vápencová oblasť v sebe skrýva nádhernú prírodu a nám poskytuje vynikajúce lezeníčko, či už v ľahšom sektore Raj, ťažšom Pekle alebo na krásnych Červených previsoch. Spomínam si, je to ako nedávno keď som poprvýkrát pred 5timi rokmi zavítal s Alkym do moej prvej oblasti, na Dreveník. Spočiatku sa mi to zdalo akési malé a čakal som viac, no keď som prišiel bližšie, úchvatné vápencové veže ma očarili a hneď sme sa pustili do nich. Pamätám si ako sme sa vytrápili a hlavou nám vrtala NOČNÁ MORA 7, a bojovali sme v nej až kým sme ju nevyliezli, no a dnes sa v nej človek prkne prejde a porozťahuje, skutočne pekná ceta. Tak po krátkom okienku do minulosti nahliadnime o pár ročkou neskôr a venujme sa nášmu tradičnému tohoročnému jarnému výjazdu. Peťo Urbanský zahlásil ako starý ostrieľaný vlk, že sa ide na Drevenik a kedže doma sme boli len my s Alkym, tak sme túto lákavu ponuku nemohli odmietnuť. Neskorý výjazd o 11:00 naznačoval, že to bude pohodička. Do auta sme pribalili ešte spiaceho Roba a „skvelými asfaltkami“ sme vyrazili cez Šambron, Biacovce a podobné dedinky kde akoby sa život točil stále niekde v 60-tych rokoch. Ľudia, polia a ich každodenná práca o to, aby bolo čo do úst vložiť. No a tak po prechode minulosťou sme sa konečne ocitli v Raji Dreveníka. Boli sme 4, no lano bolo iba jedno a tak si Peťo s Alkym poliezli na vežu za Pádovou, ja som si tam dal nejaku 3 a 4 a potiehol som si tiež už tradične tú povestnú Pádovú 7-. Po chvíľke dorazil a Tibor so svojim psíkom Lili a hlavne aj s lanom, tak sme sa mohli už ako tak rozdeliť. Ja s Peťom sme si vyliezli nejakú 5+,pekná cestička celkom dala zabrať, na hlavu Mnícha, zliezli dole, vyliezli nejakou 5 hore a čakal nás 2,5 metrový preskok ako v Ádri z veže ale nie na vežu ae na planinu, ale i tak to bol pekný zážitok a pri Peťovom preskoku mi behali zimomriavky po chrbte, keď sa pri dopade trošku zakolísal, no ústal to a svet sa točil ďalej. Po preskoku všetkých nás 5tich sa zdalo počasie na spadnutie, a tak sme sa rýchlo odobrali pod Červené previsy, kde som mal ešte nejaký restík z minula. Pri pohľade na moj cieľ mi hlavou prebehlo kopu vecí, rešpekt, chuť zabojovať a strachovanie o to či to už konečne preleziem. Cestu už skoro poznám naspamäť, ale predsalen je to už rok, čo som ju skúšal naposledy. Nevadí, za pokus to stojí. Naviazujem sa na lano a púšťam sa do cesty DESAŤMÍNUS,9. Prvý ťažký prekrok v pohode, druhý kľúčovy však už nezvládam a bác, nečakal to ani Alky a tak sa divne humpáľam na lane, do kelu, tá cesta mi asi nie je súdená vravím si po asi 5tich ďalších neúspešných pokusoch o prelezenie jediného kroku. Až zrazu si všimnem lešie a vyššie položenú oblinu, čo mi umožní pohodlnejšie sa vytrápiť a dostať dobrý chyt a miesto preliezam. Som v polke cesty a idem dole, vršok neskúšam a šetrím sily. Neviem síce, či ho po prípadnom prelezení kľúčového spodku zvládnem no ale za pokus to stojí. Chviľku oddýchnem, odhodím všetko za hlavu a začínam svoju púť znovu a viem že keď nie teraz, tak na ďalší pokus už nebude sily. Cvak, prvý expres, dlhý prečah z dvojprstovky do madla zvládam len tak tak a myslím si: hmm, tak to bude hard. Cvakám druhý expres a okamžite idem do najťažšieho kroku chytiť oblinu nakopnúť nohu na úroveň hlavy, chytiť ďalšiu oblinu a nohy mi stralila visím len na rukách, avšak držím lepšiu a vyšiu oblinu, nakopujem pätu a tlačím sa hore, čo to len dá, už len kúsok, no takto to konči vždy, že už len kúsok a potom pád, ale tentokrát nie, chytám madlo v pdobé úst a som šťastný, že to mám za sebou. Celkom vyčerpaný oddychujem a viem, že ma čaká ešte asi 7+kový previs, ktorý si moc nepamätám a v ktorom som už tiež občas vytuhol. Začína mrholiť a ja teda musím ísť a som odhodlaný teraz už nespraviť chybu. Celkom s istotou sa hýnem v previse, vo výleze trošku zachaosím, vymením ruky, chytám bočák, nasledne vrcholové madlo a viem že už nemôžem spadnúť, ešte jeden výtlak a výkryk radosti sa rozlieha celým údolím Dreveníku. Konečne mám to. Moja zatiaľ najťažšia cesta, parádička, mám vylezené a tak sa budem môcť pokojnejšie sústrediť na dokončenie školy. V troch výjazdoch som skúšal túto cestu a na štvrtý sa podarila. Po vylezení ma čakalo zlanenie dole a pekné gratulácie od kolegov. No a kedže čas pokročil, počasie sa trošku pokazilo, my sme mali odlezené pobrali sme sa späť do našej rodnej SL. Horam a lezeniu zdar. P.S. Fotky sú už minuloročné, ale stoja za to.