Veľkonočný prvovýstup v Tatrách

| 0

Blížia sa Veľkonočné sviatky, ľudia uzavretí v kruhoch svojich rodín, za každými dverami sa odohráva príbeh. A jeden z nich sa odohráva aj v čarokrásnej tatranskej ešte zimnej prírode. Je Veľký Piatok a my "vydedenci spoločnosti" šľapeme na lyžiach snehom do hlbín Bielovodskej doliny, kde sa strácame a unikáme pred vírom tohto sveta. Jemne mrholí a my v duchu a nádeji očakávame a dúfame v lepšie zajtrajšie podmienky. Po pohodovej ceste a vynadívani sa na chladné steny Mlynára prichádzame na chatku. Varíme hrachovicu, aby sme boli silní a zdraví a kujeme plány na zajtra. No vlastne moc toho na rozmýšľanie nemáme. Dva nákresy nám veľa o našich zajtrajšich plánoch nepovedia. V podvečer sa vyčasuje a ja s Korienkom stojíme pod Hviezdoslavovým vodopádom na prahu Kačacej doliny a kocháme sa hradbou štítov. Vravím si nádhera tieto zimné Tatry a pomaly dupoceme späť a spať na chatku. V piecke horí a praská drevo a my sa ukladáme do postelí v očakávaní toho, čo prinesie ráno. Kráľovsky vstávame o 7mej, varíme čaj, niečo zajeme, zbalíme matroš a v zložení Zajo, Korienok, Marek a ja vyrážame do Rovienkovej doliny pod hrebeň Svišťových veží, kde chceme niečo vyliezť. Druhá partička -Vladka, Katarína a Cukor majú na pláne trošku skialpu a lyžovačky smerom na Poľský hrebeň. No my sa momentálne nachádzame v iných sférach a hľadiac na pekne steny a nelezené línie vyberáme do čoho by sme sa zahryzli. Netrvalo dlho a plán je jasný, zdola začínajúca špáara pokračujúca úzkym kútom, v strede pekne trávky a na záver z nášho pohľadu hroziaco vyzerajúci špárokomín s výlezovou snehovou čiapkou. Jáj to bude paráda keď to pustí, a keď nie dá sa predsa uhnúť vedľa. Lúčime sa s našimi kolegami, ktorý idú vlastnou cestou o stenu ďalej, prajemem si veľa šťastia a ideme na to. S Marekom striháme o vedenie, vyhrávam no nejako sa mi nechce, avšak navezujem sa a výražam do neznáma. Po prvých deiatich metroch tráv dávam frienda do špáry a prichádzam pod prvý ťažký úsek a vravím si tak taďiaľ asi nie, diskutujem s Marekom a prenechávam mu tento oriešok. Marek berie materiál a vyráža, dostáva sa na miesto kde som ja skončil, zabíja skobu a snaží sa ísť ďalej, trávy však nedržia a spod nôh sa mu vytrhávajú celé chumáče. No Marek sa nevzdáva, dostáva sa vyšie a zakladá jedného frienda za druhým do špáry. Pred ním je platňa posiata centimetrovou glazúrkou, už len dva-tri metre a prebijeme sa. Tento súboj o pár metrov trvá už 2 hodiny, Marek drží v prvačke zbraň, ľavačkou sa chytá skaly a pokúša sa ísť vyšie, kde sú trávky, potrebuje do ľavačky čakan, no ten mu pred chvíľou vypadol, čo mse obidvaja nezaregistrovali, tak to musí zvládnuť bez neho a naozaj, nakoniec to Marek prelieza, síce s posedením v friendíku ale predsa. Zmrznutý na štande sa už celkom teším na pohyb, i keď viem, že to asi nebude prechádzka. Marek dokončuje štand a ja valím za ním, zvŕtam sa, krútim, raz zbraň, raz ruka , neviem kam mám dať nohy, vyberám friendy a čisto preliezam túto úvodnu dĺžku.Po 2 hodinách boja sa zdá že by sme to k vrcholovému špárokomínu mali doliezť.A tak zadýchaný ako po maratóne, preberám vedenie a okamžite vyrážam. Naťahujem nádhernú dĺžku, ktorej začiatok c mini žľabíku si vychutnávam a nohy ukladám jednu nad druhu, odistiť sa to po 15 metroch už veľmi nedá, ale trávy držia dobre a tak naťahujem plných 60 metrov lana a v kosodrevine robím štand. Priliezajúci Marek si nevie vynachváliť túto dľžku a  pokračuje traverzom vpravo,zamrznutými trávami a taktiež naťahuje celú dľžku lana a pre istotu asi aby som sa netrápil pri vyberaní istenia nedáva ani jedno, no veď ono ani nebolo kde. Dostali sme sa priamo pod náš obávaný špárokomín a teraz sa pekne usmieva na mňa a čaká na môj pokus. Mám možnosť napraviť zutekanie z prvej dĺžky a zabojovať v tejto. Narozdiel od prvej mi morál trošku stúpol a tak sa vydávam do neznáma. Prvých 10 metrov tráv prekonávam, odkladám zbrane, dávam frienda do špáry a pozerám kade ďalej, zdá sa že to pôjde aspoň pekne odistiť a tak pokračujem nahor, tancujem, vykrúcam sa, raz leziem chrbtom opretý vpravo, potom zas naopak, proste z jednej strany na druhú, tieto pohyby sa mi páčia zdajú sa isté a elegantné. Prekonávam strach a stúpam hore, až k miestu kde sa musím rozhodnúť, vpravo ďalej špárou, alebo madlami vľavo, rozhodujem sa pre madlá. Počas môjho vykrúcania upozorňujem Mareka a ostreľujem ho hŕbou kamenia a občasných chytov veľkosti polovice prilby. Cesta madlami sa zdá byť dobrá, no zisťujem že aj previsnutá, zakladám frienda, čoka a frčím hore rýchlo, aby mi nenatieklo, dostávam sa do výlezu a šmatram v platni po aspoň akom takom chyte, no nič. Tak rýchlo zliezam dávam frienda a modlím sa aby podržal, odsadám a fried drží. Pre istotu zabíjam ešte skobu. Výlez sa zdá byť nechutný. Po chvíľke hútania a skúšania sa odhodlávam a musím ísť do snehovej čiapky, ktorá nedrží, čakanmi hrabem čo to dá, raz drží jeden raz druhý, nohy na verím v Boha a pomaličky hríb preliezam a som šťastný, že sa mi to bez pádu podarilo, paráda, už to máme za sebou, prebili sme sa , na vrchol to už bude utekáč. Cítim azda každý sval na tele, ako pulzuje, no v mojej duši sa odohráva pieseň a oslava, konečne sa nám niečo podarilo. Marek zabojuje a vynadáva sa v dľžke a až vo výlezovej snehovej čiapke padá a vutrhuje mi skobu zo štandu, no našťastei dalšie šlingové poistky držia. Druhým pokusom s nervou preveľkou to už dáva a dobitý a zakrvavený dolieza ku mne. Ihneď pokračuje ďalej a naťahuje poslednú 60tkovú ľahkú dĺžku. Na vrchole nás víta slniečko a zaslúžená vysvietená panoráma tatranských štítov. Sedíme hore a vychutnávame si pocit blaha, pocit pre ktorý sa oplatí, liezť, žiť a háda m aj zomrieť.Po krkolomnom zostupe kdejakými snehovými a kosodrevinoivými žľabmi prichádzame na chatku ku kamarátom a rozoberáme naše prvovýstupy. Dohadujeme sa na názve a obtiažnosti, obaja sa zhodujeme na to že sme nič také ťažké v zime ešte neliezli a dávame klasifikáciu 6. Kolegom Zajovi a Korienkovi sa podaril tiež pekný kúsok v podaní 8 dĺžkového prvovýstupu TAK LEŤ AJ KEĎ NEVYHRÁŠ, 5+, keď sa zajo pri zostupe pekne preletel so snehovou lavínkou tak 150 metrov a zachytil sa až v trávach, no naštastie sa mu  ani nám nič nestalo a tak sme sa nasledujúci deň mohli živí a zdraví vrátiť domov a osláviť Veľkonočnú nedeľu a naše prvovýstupy. Poviem vám vyliezť cestu je ťažké, no vymyslieť názov može byť nioekedy ešte ťažšie, no a tak po dohadovaní o strachu, nádeji, bláznovstvách, hrachovici a kde jakých somarín sme sa zhodli na názve ŠAKANOV TANEC, 6, 250m, M.Biskupič, D. Šak. Tak priatelia horám a lezeniu zdar.

 6 total views,  1 views today